Pravda je taká, že učitelia čoraz častejšie riešia neprimerané reakcie rodičov. Až pri nich si uvedomujú, že s deťmi vôbec nie je problém. Konflikty vytvárame my dospelí. „Často sa stretávam s negatívnou reakciou rodiča na problém, ktorý sa s dieťaťom vyskytol. Myslím si, že rodič by mal s učiteľom o ňom otvorene komunikovať a spoločne hľadať riešenia. Bohužiaľ, nie vždy sa to dá. Rodič sa jednoducho urazí alebo sa tvári dotknutý a incident, ktorý sa stal, ostane bez povšimnutia,“ vysvetľuje Mária.
„Ak má mať povolanie učiteľa zmysel, rodič by mal jeho slová vziať na vedomie a s dieťaťom sa porozprávať. Z roka na rok je to však horšie. Mám pocit, akoby bol učiteľ pre rodiča jedna veľká handra, ktorá si nezaslúži ani len slušné správanie. Dnes je problém viac s rodičmi, ako s deťmi a za tým si stojím,“ rozhorčí sa.
„Rešpekt a dôvera rodiča sú pre učiteľa veľmi dôležité, bez toho sa jednoducho nepohne. Rodič by sa mal podieľať a spolupracovať na vyriešení problému hlavne v prospech jeho dieťaťa, pretože nič na svete nie je dôležitejšie ako deti.“ Samozrejme, nie všetkých rodičov treba hádzať do jedného vreca, no agresívnych dospelých stále pribúda.
„Spomínam si na jedného rodiča, ktorý šiel riešiť konflikt rovno s cudzím dieťaťom. Bolo vtedy krásne jesenné počasie a my sme boli na dvore. Začula som strašný vreskot, ktorý sa stupňoval. Myslela som, že sa niektorému z detí niečo stalo. Zrazu len vidím rozhnevaného muža, ktorý sa nebezpečne blíži, a poviem vám, len tak-tak som mu zabránila v napadnutí šesťročného chlapca. Schmatol ho pod pazuchu a tlačil k plotu. Chlapček sa na jeho syna sťažoval, že mu vyberá veci zo skrinky a keďže ich spor trval aj po napomenutí, pricvikol mu prsty dvierkami. Otec obišiel učiteľov a pomstu zobral do vlastných rúk. Myslím si, že keby som si vtedy nezachovala chladnú hlavu, schytala by som aj ja,“ nechápavo krúti hlavou.
Stalo sa už aj to, že rodič chytil učiteľku pod krk a zatriasol ňou ako s bábkou len preto, že dala dieťa cez obed oddychovať do postieľky, hoci on si to vyslovene neželal. „Kto s ním teraz večer vydrží?“ kričal ako divý. Násilie a výbuchy zlosti súvisia s neprimeranými a čoraz vyššími požiadavkami rodičov.
„Najväčší problém je, že rodičia chcú všetko hneď. Majú pocit, že sme tu na to, aby sme ich deti naučili viazať šnúrky, hovoriť r, zapínať gombíky, obliekať sa, dokonca jesť s príborom. Všetko to, čo oni nestíhajú, lebo sú unavení po práci. Slovíčka ďakujem alebo akékoľvek malého ocenenia za to, že dieťa je spokojné, šťastné, má zážitky z výletu alebo sa naučilo plávať, sa však nedočkáme. Vlastne to ani nečakáme. Prijímame požiadavku za požiadavkou. A keď ju rodičom splníme, príde ďalšia, za ktorú nás môžu dehonestovať. Správajú sa k nám ako k handre, do ktorej si utrú, čo potrebujú....“
