Ešte nedávno som mala pocit, že máme všetko. Jeden druhého a dve zdravé a šikovné dcéry. Je pravda, že nebol medzi nimi vysnívaný syn, ktorého môj muž zakaždým tak skalopevne očakával, ale obe baby ho ľúbia viac ako desať synov dokopy. Lenže manžel akoby to necítil, akoby mu nič z toho, čo máme, nestačilo. Domov chodil čoraz neskôr, a keď konečne prišiel, bol ako podráždený tiger v malej klietke. Prečo – to som z neho nikdy nedostala. Nič totiž nevysvetľoval. Len kričal. Až nedávno prišiel z ničoho nič za mnou, že už nevládze, že musí preč. Aspoň na istý čas musí vypadnúť z tohto príliš vážneho a dospelého života, v ktorom je vrcholom vzrušenia to, či budeme mať na budúci mesiac na splátku hypotéky. Lebo takto si svoj život nepredstavoval... Nerozumela som mu alebo možno nechcela rozumieť. Keby mi to povedal po pár mesiacoch chodenia, prosím.
Ale toto si predsa otec rodiny po šiestich rokoch manželstva nemôže dovoliť... Ako môže myslieť len na seba? Čo necíti žiadnu zodpovednosť?
Priznávam, k oltáru som ho „popostrčila“. Vrátil sa k rodičom a ja som zostala sama. S deťmi, so zúfalými výčitkami a spleťou pocitov, sklamaní a nekonečných úvah, kde sa to pokazilo. Je pravda, že som sa možno chcela vydávať viac ako on ženiť, že svadba, deti, rodina boli moje sny. Ale ani on nikdy nepovedal, že to nechce. Len sa napriek rokom chodenia do ničoho nemal. Ale načo sme mali čakať? Mali sme dobrú prácu aj vek. Tak som ho k oltáru trochu popostrčila, ale „áno“ povedal dobrovoľne a sám. A ja som ho vtedy povedala nielen jemu, ale aj jeho motorkám a kamarátom. Ale určite nie tomu, že budem s dvoma malými deťmi väčšinou sama. Jasné, že som mu potom občas vyčítala, keď namiesto za nami, utekal z roboty najskôr za nimi a vracal sa, až keď dievčatá spali. On bol v dobrej nálade, ale ja som bola zúfalá. Po jednej dramatickej hádke som však mala pocit, že ma pochopil, začal sa viac venovať dcérkam a ja som verila, že sme konečne našli zlatú strednú cestu. Lenže on si na nej zjavne pripadal ako na vedľajšej. Po prvotnom šoku z jeho odchodu som sa ako záchytného lana chytila jeho vety, že je to len na čas. Ale keď na tým rozmýšľam dnes, tak sa bojím, že nejestvuje čas, ktorý by zmenil to, že chce od života niečo iné ako ja. Alebo áno?
Odborníčka radí: Odchod nič nerieši, len problém odsúva. Už len pochopiť ho, nám dáva zabrať. Veď sa sťažuje na to, čo sám vytvoril. Môže rodina v mužovi naozaj vyvolávať pocity, že sa dusí, alebo je to podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej len prejav jeho nezodpovednosti?
V podstate jedno aj druhé. Pocit dusenia sa v manželstve je vlastne prejavom frustrácie, keď človek nevie nájsť cestu ďalej a má pocit bezmocnosti, pretože narazil na prekážku, s ktorou si nevie poradiť. V tomto prípade je ňou konflikt medzi nereálnymi predstavami o manželstve a rodinnom fungovaní na jednej strane a realitou na opačnej. Živnou pôdou však pre takéto očakávania je práve osobnostná nezrelosť aj so svojimi sprievodcami – egoizmom a nezodpovednosťou. Odchod od rodiny je v tejto situácii len ďalším krokom v tomto duchu. Nič totiž nerieši, len pred problémom, ktorý si, naopak, vyžaduje sadnúť si a zanalyzovať, čo sa deje, uniká. Cestu z problému totiž musia hľadať partneri spolu, väčšinou majú totiž na nedorozumeniach svoj podiel obaja, aj keď často neuvedomene. Ak sa vďaka tomu podarí spracovať frustráciu jedného z nich a zároveň otvoriť sa realite rodinného života, môže celá táto situácia páru dokonca prospieť a nasmerovať ich na naozaj spoločnú cestu. Ak sa však nič z toho neudeje, návrat k rodine by znamenal len návrat do starých koľají nespokojnosti a potreby opäť utekať. Problémy sa totiž nevyriešia samy.
Kedy môže pauza prospieť?
- Ak dáme partnerovi jasne najavo, že chcem dať nášmu vzťahu šancu zmeniť ho k lepšiemu, a nie ho definitívne ukončiť.
- Ak sa pre ňu rozhodneme v situácii, ktorú emočne nezvládame, a čas odlúčenia pomôže spracovať pretlak a vyčistiť vzduch.
- Ak budeme mať na pamäti, že sebareflexia vo vzťahu znamená neobviňovať len toho druhého, ale vidieť aj svoje vlastné pochybenia.
