Boli sme spolu desať rokov. Náš vzťah bol klasický. Boli pekné chvíle aj horšie. Ale žeby sme si nejako nerozumeli, sa povedať nedalo. Myslím, že sme mali pekný život. Lenže Ondro sa zaľúbil alebo čo, neviem, skrátka sa jedného dňa pobalil a oznámil mi, že odchádza a že sa ho nemám pýtať prečo, skrátka, že už so mnou nechce byť a že má inú. Onemela som...
Zákusky zo svadby ako spúšťač
Asi dve hodiny som sedela na stoličke a bez pohnutia, ako keby som bola socha, som si stále „prehrávala“ v mysli, čo sa práve odohralo. Potom ma vyrušil zvonček. Bol to sused. Doniesol mi zákusky zo svadby svojej dcéry. Prevzala som si škatuľu, otvorila ju a vtom som to všetko začala doslova žrať a plakala som pritom. Tento šok trval do ďalšieho rána. Keď som sa zobudila, povedala som si: no a čo! Dobre mi bude bez neho. A vystrojila som si kráľovské raňajky. Pustila som si aj hudbu a užívala si „slobodu“. Zavolala som kamošky, či nepôjdeme popoludní na kávičku. A išli sme.
Bude zo mňa gurmánka!
Ku kávičke zákusok, potom kebab, zmrzlina... a o mesiac som mala o päť kíl viac. O ďalší o desať a tak sa to so mnou ťahalo z mesiaca na mesiac. Hovorila som si, že aj tak nemám byť pre koho pekná, takže je jedno, čo jem a koľko jem, aspoň si užijem život bez odriekania. Po roku som už bola fakt tučná. Na Ondra som už takmer zabudla, takže som začala pokukovať po iných mužoch. A tým som sa už, logicky, chcela páčiť. Takže som zase začala chudnúť. Sladkosti som nejedla, pila som veľa čistej vody a chodievala som cvičiť do parku s ďalšími ženami. Bolo to super. Ožila som, preladila myseľ na „pozitívne videnie“ a pocítila som v sebe túžbu byť opäť milovaná. Toto mi dodávalo silu vydržať v tomto zdravom režime stravovania a cvičenia.
Šoková terapia číslo 2
O rok som bola zase celkom „kosť“. Kilá navyše boli preč, pochmúrne myšlienky tiež. Ondro mi napísal esemesku. Vraj sa chce stretnúť. Zo zvedavosti som súhlasila. Došiel zúbožený a pribratý. Rozplakal sa a prosil o odpustenie. A čo som urobila? Odpustila som mu. Jednoducho som nám dala druhú šancu. Po tých dlhých rokoch s ním som si uvedomila, že on vlastne nie je zlý muž. Spravil chybu, to áno, ale to sa môže stať aj lepším. Viem, že ma ľúbi a že tamto v minulosti bolo poblúznenie, ktoré, skrátka, iba nezvládol. Odvtedy sme spolu ďalšie dva roky. Máme sa radi, cvičíme spolu, zdravšie sa stravujeme, chodíme na výlety, bicyklujeme sa, staráme sa o záhradku, pozeráme spolu filmy a náš vzťah je veselší než kedysi. Skrátka, už nechcem dopustiť, aby upadol do stereotypu. Možno sa pýtate – a čo deti? Dohodli sme sa, že zostarneme bez nich. Máme na to právo. Necítime sa na to byť rodičmi.
