Ležala som na nemocničnej posteli, viečka som mala pevne zatvorené, a vôbec sa mi ich nechcelo otvoriť. Nechcelo sa mi vlastne ani dýchať. Po narkóze mi bolo zle, ale oveľa horšie mi bolo pri vedomí, že už nie som tehotná. Ako sa to mohlo stať? Veď to vyzeralo, že dieťa bude v poriadku! Bolo to už štvrtýkrát, čo som samovoľne potratila. Ten pocit beznádeje! Nenávidela som svoje telo, ktoré nedokázalo dieťa udržať, nenávidela som samu seba.
„VÝROBA“ DIEŤAŤA
Radko sedel vedľa mojej postele, držal ma za ruku a upokojoval. Nebolo to nič platné. Cítila som sa strašne. Tak veľmi sme obaja to dieťatko chceli. Mala som pocit, že pokiaľ nebudem mamou, môj život nemá zmysel. Keď som sa vrátila z nemocnice, presedela som hodiny pri internete a hľadala alternatívne metódy. Začala som chodiť na cvičenie a posilňovanie panvového dna, liala som do seba litre bylinkových čajov, na okne som mala kryštál... Robila som všetko možné aj nemožné. Môj život určovala ovulácia a menštruácia – a teda nádeje a sklamania. Náš milostný život sa premenil na „výrobu“ dieťaťa. Ale mne to nedochádzalo. Bola som ako posadnutá. Chcela som byť mamou, ale pretože som po materstve túžila čoraz viac, moje telo túto prosbu ignorovalo. Prepadala som úzkostným stavom a pocitom márnosti a beznádeje. No nejako som zabudla na pocity svojho muža. Neuvedomovala som si, že aj Radko trpí, že aj on potrebuje oporu. Lenže ja som takmer každý deň na neho vyvalila všetky svoje pocity, chcela som, aby ma utešoval, aby ma uisťoval, že ma stále miluje. Úplne som však zabudla, že aj jeho by mohla táto situácia trápiť.
MUŽ NA DRUHEJ KOĽAJI
Od posledného potratu uplynuli viac než dva roky. Stále som sa veľmi snažila otehotnieť a podriaďovala som tomu všetko. Unikalo mi, že Radko už nejaký čas nie je vo svojej koži, jeho mlčanie som prikladala pracovnému vyťaženiu. Vlastne ma ani vôbec nezaujímalo, prečo je zničený, veď tá jediná chudinka v našej rodine, ktorá trpí, som ja! Bol večer, pripravovala som večeru, keď Radko hovorí: „Musím ti niečo povedať, ale posaď sa.“ Nechápavo som sa na neho pozrela. „A nepočká to do večere?“ Prikývol. Jedlo do seba dostával nasilu. Videla som na ňom, že ho niečo strašne trápi. Naraz mi to napadlo: „On ma chce opustiť!“ Zostalo mi zle. „Tak hovor,“ povedala som roztraseným hlasom.
NEVERNÝ
Radko preglgol a začal: „Čakám dieťa s inou ženou.“ Zrútil sa mi svet. To je koniec! Teraz sa pobalí a odíde! preletelo mi hlavou. Chcela som kričať, plakať, ale moje ústa onemeli. Radko pokračoval: „Bol to len úlet, ani neviem, prečo som to urobil. Cítil som sa sám, ale viem, toto ma neospravedlňuje. To dievča prišlo za mnou minulý mesiac, že je tehotné, a že už je neskoro na potrat. Hovorila, že to dieťa nechce, že sa nemusím báť alimentov, že ho hneď dá na adopciu.“ Pozerala som na svojho muža a vlastne nechápala, prečo mi celý tento príbeh hovorí. Veď by som sa o jeho nevere nikdy nedozvedela! Chce ma trápiť? Chce sa mi pomstiť za to, že som ho zanedbávala? Nie, toto nikdy nebol Radkov štýl. „Ty mi priznáš neveru a jedným dychom povieš, že s tou ženou čakáš dieťa! Čo odo mňa chceš? Odpustenie?“ vybehla som na neho a začala plakať. „Ja len nechcem, aby moje dieťa skončilo niekde detskom domove,“ povedal potichu a ja som všetko pochopila. „Chceš, aby sme sa o to dieťa postarali?“ vyhŕkla som. „Viem, že to od teba nemôžem chcieť, ale ja by som nedokázal žiť s vedomím, že môj syn alebo dcéra vyrastá niekde v detskom domove alebo u cudzích ľudí,“ povedal Radko a triasol sa mu hlas. „Ty sa teda chceš prihlásiť k otcovstvu a to dieťa si zobrať?“ takmer som kričala. „Keď nebudeš súhlasiť, pochopím to,“ povedal ticho.
Mala som zmiešané pocity, hrdosť, smútok, ale i nádej. Mám vychovávať dieťa cudzej ženy, s ktorou sa spustil môj muž? Zvládnem to vôbec? Vedela som, že na rozmyslenie nemám veľa času. Buď budem hrdá, urazená, podvedená manželka a stratím najlepšieho chlapa svojho života, alebo Radkovi odpustím zlyhanie a stanem sa po jeho boku konečne matkou. Veď ja môžem byť mamou! O adopcii sme už uvažovali a toto dieťa bude „cudzie“ len napoly! Rozplakala som sa. To, čo som v ten večer prežívala, dokážem len ťažko opísať.
VEĽKÉ ROZHODNUTIE
Keď som potom stála v noci na balkóne, uvedomila som si, že tie hrozné veci sa mi už stali. Prísť o dieťa v piatom mesiaci a štyrikrát za sebou patrí medzi to najstrašnejšie, čo sa žene túžiacej po dieťati môže prihodiť. V tomto svetle vyzerala nevera môjho muža ako banalita. Zrazu som vedela, že nemám o čom rozhodovať. Radkovo dieťa bude naše dieťa. Sedeli sme v malej kaviarni, oproti nám dvadsaťročná slečna so svetlými vlasmi, ktorej sa už pod svetrom rysovalo bruško. „To je také trápne, že tu sedíme všetci traja,“ hovorila. „Ale ja budem rada, keď si to dieťa zoberiete, ja by som to sama nezvládla,“ dodala. Bože, kde toto dievča splašil? pomyslela som si a zamračila sa na Radka. Potom som samu seba v duchu okríkla: Súhlasila si, že do toho ideš, tak sa skús odosobniť od všetkých myšlienok! Pozrela som sa na to z praktickej strany. Našla som Simone, tak sa slečna volala, dobrú gynekologičku. Samozrejme, že žiadnu predtým nemala. A dohliadala som na to, aby pravidelne chodila na kontroly. Tie som jej potom spríjemňovala obedom v centre mesta. „Vy ste na mňa taká dobrá, a to sa vôbec nehneváte?“ pýtala sa ma Simona, keď sa na záver obeda napchávala palacinkou. „Už nie, ale zo začiatku si teda dostala rôzne mená,“ odpovedala som jej a obe sme sa rozosmiali.
SOM MAMA!
Ešte nás čakali menšie komplikácie s úradmi. S Radkovým otcovstvom to bolo jasné, ale aby som sa ja mohla stať adoptívnou mamou, museli sme sa s Radkom narýchlo zosobášiť a moju spôsobilosť na adoptívne materstvo mal riešiť súd po narodení malej Kamilky. Toto sme museli podstúpiť z praktického dôvodu – ak by sa Radkovi, nedajbože, niečo stalo, ja by som na malú nemala právny nárok a v tom horšom prípade by mohla skončiť v ústavnej výchove. Jedno ráno nám volala Simona: „Už je to tu, idem do pôrodnice.“ Sadli sme do auta a išli za ňou. Sedeli sme pred sálou a čakali. Dievčatko bolo na svete za necelé dve hodiny. Keď sme sa na ňu potom s Radkom pozreli, objímali sme sa a plakali. V izbe sme navštívili oslabenú Simonu. „Ďakujem za všetko,“ povedala a otočila sa nám chrbtom. Pre ňu to bola uzavretá kapitola. Lekárka nám potom hovorila, že malú nechcela ani vidieť. Pre nás to bolo jedine dobre. Je to už päť rokov, čo sme si maličkú priviezli z pôrodnice. Som šťastná a Radko tiež. Niektoré kamarátky sa ma pýtali, ako som mu mohla odpustiť a prijať do rodiny jeho „bokovku“. Nebolo to pre mňa vôbec ťažké, nad vlastnou pýchou a urazenosťou vyhrala láska k mužovi a túžba byť mamou.