Kamarátka ma pozvala na oslavu svojich narodenín. Oslavovala ich doma v záhrade spoločne so svojím dvojčaťom bratom Michalom a mala to byť veľkolepá oslava s kopou ľudí, muziky a jedla. Počasie bolo nádherné a všetci mali skvelú náladu. Spočiatku som sa držala spoločnosti ľudí, ktorých som poznala, predovšetkým hostiteľky Martiny. Vtom ma zozadu niekto prudko sotil, až som si na šaty vyliala bowle, a tak som sa zoznámila s jedným z hostí. To neohrabané nemehlo sa mi rozpačito ospravedlňovalo a bolo pritom červené až za ušami. Muž sa mi pritom nedokázal ani pozrieť do očí a veľmi sa hanbil. Zvedavo som si ho premerala. Martinin brat Michal išiel práve okolo a sprisahanecky na mňa mrkol. Zrejme dúfal, že sa Karola konečne ujme nejaká ženská duša. Iste hralo rolu aj alkoholové opojenie – skrátka som sa rozhodla, že výzvu prijmem a pokúsim sa Karola viac poznať.
Téma číslo jeden
Bol to pekný chalan. Že o neho (vraj) nijaká nestojí, nebude teda pre jeho vzhľad. Asi je priveľmi hanblivý a zdržanlivý, a preto doteraz nemá priateľku, ako mi v nestráženej chvíli povedal Michal. Keď sa večer chýlil ku koncu, už som sa nečudovala, že každé dievča, ktorému sa Karol zapáči, radšej hodí spiatočku. Že je ostýchavý bolo slabé slovo. Dostať z neho pár slov bola ozajstná drina. Napriek tomu som sa nakoniec dozvedela, že vyštudoval vyššiu ekonomickú školu, aby sa mohol chopiť práce v rodinnej firme. Aby som trochu rozprúdila rozhovor, spýtala som sa ho, čo by rád robil, keby sa mohol sám rozhodnúť a nerobil všetko tak, ako si želali rodičia. V tej chvíli Karol ožil, oči mu zaiskrili. Jeho veľkým želaním bolo stať sa automechanikom. Potom začal básniť o autách a nedal sa zastaviť. V tej chvíli sa mi dokonca díval priamo do očí a jeho ostýchavosť bola fuč. Pôsobil celkom uvoľnene. Myslím, že asi presne vtedy som si povedala, že Karol je vlastne celkom fajn chalan. Zvyšok večera sme sedeli vedľa seba a Karol mi rozprával o svojom aute – Terezke, ako auto volal. Bolo vraj pôvodne určené do šrotu, ale Karol ho „zachránil“.
On sa (ne)zmení...
„Chceš sa s ňou niekedy zoznámiť?“ povedal mi neskoro večer a chytil ma dychtivo za ruku.
Tá veta mi pripadala zvláštna. Ešte nikdy som sa „nezoznámila“ s nijakým autom, ale prikývla som. Jeho Terezka stála v garáži hneď vedľa jeho bytu. Garáž bola zhruba taká veľká ako byt, len možno o niečo lepšie zariadená. Takú útulnú garáž som ešte nikdy v živote nevidela. V jednom rohu stál dokonca gauč a televízor a on to hneď vysvetlil. „To vieš, trávime tu s kamarátmi veľa času. A keď niekedy robíme na nejakom aute alebo motorke celú sobotu, chceme si potom na chvíľu sadnúť, dať si pivko, pozrieť si futbal a neponáhľať sa domov.“ Spomenula som si na svojho brata, ktorý kedysi zbieral autíčka. V tom čase pre neho nebolo nič dôležitejšie, než vymieňať a zháňať vzácne modely. Keď sa však zoznámil so svojou neskoršou ženou, stratil o zbierku záujem. Začalo sa to tým, že si prestal kupovať nové prírastky, a keď sa mu narodil syn, niekoľko najvzácnejších kúskov dokonca predal a z peňazí založil malému stavebné sporenie. S Karolom a jeho autom to bude podobné, hovorila som si. Rozhodla som sa byť k jeho záľube zhovievavá ako moja švagriná. Aj tak by to inak viedlo len k hádkam, pomyslela som si. Takto trošku rozpačito sa teda začal môj vzťah s Karolom.
Trpká pravda
V to leto sme často chodili na výlety do prírody. Karol nerád jazdil po meste a mne sa pobyt na čerstvom vzduchu tiež páčil. Na pekných miestach sme zastavili a urobili si prechádzku alebo si niekde rozložili deku na piknik. Vždy to však muselo byť kúsok od auta. Horšie bolo, keď sa dáma na štyroch kolesách pokazila. Vtedy chodil Karol po byte ako tiger v klietke a nebola s ním reč až do chvíle, kým prišiel na to, čo jeho Terezku trápi a ako ju opraviť. Pri spoznávaní Karola som sa zoznámila aj s jeho rodinou. A s Karolovými rodičmi som si rozumela veľmi dobre. Jeho otec bol síce dosť autoritatívny typ, ktorý vždy všetko vie najlepšie, ale napokon to bol veľmi starostlivý a zodpovedný chlap a veľmi mu záležalo na rodine. Karolova matka bola dosť v tieni svojho muža, ale podriaďovanie jeho autorite jej neprekážalo. Obaja mi hneď dali najavo, že sa im ako budúca nevesta páčim. Ich predstavy o našom živote s Karolom síce neladili do bodky s mojimi, ale v podstate som proti nim nič nenamietala. Nejaké maličkosti sa po čase utrasú. A tak sme už po roku začali hovoriť o svadbe a deťoch a na rodinnom pozemku sme od Karolových rodičov dostali parcelu na stavbu domu. Keď na to spomínam, plány vzišli hlavne od Karolových rodičov a odo mňa, Karol sám sa držal v pozadí a všetko len pasívne odkýval. Pri plánovaní stavby domu však zrazu ožil. Veď súčasťou domu bola pochopiteľne aj garáž. Všetci sme si robili posmech z jeho náhlej horlivosti, ale nikto z nás netušil, čo sa mu vlastne preháňa hlavou. Jeho švagriná Eva raz s úsmevom poznamenala, že Karol má azda to svoje auto radšej než mňa. Všetci sme sa zasmiali, lenže ani ona, ani ja sme netušili, ako blízko je to k pravde.
Sľub vernosti
Dátum svadby bol stanovený, domček mal plány od architekta a ja som jedného večera básnila o bábätku. Mala som hlavu v Karolovom lone, on ma hladkal po vlasoch a ja som opisovala, ako zariadime detskú izbu. Karol ako vždy trpezlivo načúval a občas prikývol. A potom som povedala niečo, čo od základov zmenilo všetky moje ďalšie plány. „Až sa to malé narodí, mali by sme si kúpiť nejaké praktickejšie auto a Terezku predať. Dokážem si predstaviť, že nejaký vášnivý zberateľ za ňu môže dať peknú sumičku,“ pokračovala som ďalej, aj keď Karol sa nejako nepokojne vrtel. Tušila som, že sa mu návrh predať auto nebude veľmi páčiť. Lenže to, čo sa odohralo vzápätí, prekročilo všetky medze. Surovo ma odstrčil, vyskočil a vybehol na mňa, že na niečo také mám ihneď zabudnúť. Nikto a nič ho neodlúči od jeho Terezky. Ani ja nie! Sedela som tam, nechápavo naňho zízala a prvý raz som si uvedomila, že s Karolom nie je niečo v poriadku. U neho nešlo len o záľubu či vášeň pre svoje auto. Tá vec v garáži predstavovala pre neho živú bytosť. Niečo, čo skutočne miloval.
Karol s buchnutím dverí vybehol z bytu a bežal do garáže. Chvíľu mi trvalo, kým som si usporiadala myšlienky, potom som sa zdvihla a išla za ním. Pomaly som otvorila dvere a vkĺzla dnu. Karol sedel v aute, ruky mal na volante a chrbát sa mu triasol. Plakal. A s niekým hovoril. Opatrne som pristúpila bližšie, aby som počula čo. Dotýkal sa volantu a sľuboval svojmu autu, že ho nikdy neopustí.
Smutný koniec
V tej chvíli sa mi rozsvietilo a pochopila som, že nikdy nebudem mať šancu. Doma som sa zhlboka nadýchla a začala som si baliť veci. Karol sa celý čas neobjavil. Nikdy sme sa nerozlúčili. O niekoľko dní neskôr som navštívila jeho rodičov a povedala im to. Neviem, či skutočne pochopili, o čo ide. Môžem byť len rada, že som na jeho úchylku prišla pred svadbou.
