Veronika Sameková – mama tridsiatnička
„Mama chcela konečne po dvoch dcérach chlapca, a tak mala mňa,“ smeje sa Veronika tomu, ako to osud v ich rodine vtipne namiešal. Detstvo a dospievanie medzi samými ženami si však pochvaľuje, sama teraz čerpá z toho, čo má za sebou. Dnes je totiž mamou dvoch malých dievčatiek.
Zo starých fotografií Veronika usudzuje, že jej mama bývala v mladosti typ, ktorý si život dokázal užívať naplno. Najmä ten stredoškolský, pretože vo veku, keď ostatní rovesníci neskôr študovali na vysokej škole, mama už čakala prvé dieťa. A spolu s ním prišli naozajstné povinnosti. „S ocinom bývali najskôr u babky a dedka v rodinnom dome, mladí so staršími, do toho starostlivosť okolo bábätka... Bolo pochopiteľné, že sa rodičia snažili osamostatniť a chceli ísť bývať do svojho.“ Dostali byt, narodila sa prostredná sestra a desať rokov po nej napokon Veronika. Dnes, dávno dospelá, má s mamou kamarátsky vzťah, v období dospievania to však nebolo vždy ružové. „Ja som bola tvrdohlavá, mama zas veľmi prísna. Sestry už nebývali doma, a tak sme sa s mamou ,handrkovali‘ my dve. Raz to bolo o neporiadku v mojej izbe, potom o tom, že odvrávam, inokedy som pridlho vyspávala alebo sa mi nechcelo upratovať práve vtedy, keď na tom trvala mama. Mama je ,stará škola‘, u nich doma platilo slovo rodiča a nikto o tom nediskutoval, navyše je typ ženy, ktorý má rád všetko pod kontrolou. Neraz sme sa so sestrami presvedčili, že namiesto toho, aby povinnosti prevelila na nás, radšej si všetko vybavila a dohodla sama, len aby si bola istá, že ide všetko podľa jej predstáv. Zmeny ju zakaždým rozrušia a ak jej chce niekto pripraviť prekvapenie, doslova omdlieva od nervozity,“ smeje sa Veronika.
Zázračne však matka v čase, keď si dcéry našli vážny vzťah, ustúpila do úzadia. Nechala ich žiť samostatný život a iba občas vystrčila „tykadielko“, aby sa ubezpečila, že sú v poriadku. „Keď ku mne staršia sestra prišla na návštevu alebo mi niečo priniesla, mamina nenápadne zisťovala, či máme čo jesť, či máme opraté a či žijeme. Musela som sa naučiť aj to, čo som doma nerobila, viesť vlastnú domácnosť bola poriadna výzva, ale s priateľom, teraz už manželom Petrom, sme to dali na jednotku. Musím však podotknúť, že manžel je mimoriadne zručný a dokáže nielen porobiť v byte rôzne úpravy, ale nestratí sa ani v kuchyni a vie sa postarať o naše dievčatá tak dokonale, že im mama, teda ja, často vôbec nechýba.“ Veronika sa takisto nestratí, rada varí, pečie z kvásku krásne bochníky, prerába starší nábytok, dáva nový život starým knihám tým, že ich stránky skladá do nádherných obrazcov, miluje akúkoľvek prácu, do ktorej môže vložiť energiu svojich rúk a ktorá si vyžaduje trpezlivosť. „Asi to mám po mame,“ vraví. „Nikdy nesedela so založenými rukami, len tak nič nerobiť – takú si ju ani nepamätám. Vždy dačo štrikovala, vyšívala, alebo piekla koláč z ovocia, čo opadalo zo stromov v babkinej záhrade. Bolo mi jasné, že ak by som mala po nej zdediť túto neúnavnosť, nudiť sa veru nebudem.“
Čosi z Veronikinho proroctva sa splnilo a „si ako tvoja mama“ počúva často, známi však porovnávajú predovšetkým podobné črty tváre. Ani vlastnosťami nie sú celkom odlišné, pretože dôslednosť, precíznosť a pedantný prístup k povinnostiam po mame zdedila i dcéra. „Len tá výchova je dnes trochu iná, my mamy sme dnes uvoľnenejšie, azda i trochu viac otvorené, a asi aj preto, že máme internet a možnosť dostať sa rýchlejšie ku všetkým informáciám, vieme si ušetrený čas zadeliť tak, že nám ho ostane dosť i na deti. Netvrdím, že sme lepšie matky, ako boli naše mamy. Máme len viac možností, ako sa o výchove a deťoch dozvedieť maximum. Potom je už na každej z mám, ako s tým naloží.“ A ako to dnes vyzerá medzi tvrdohlavou dcérou a prísnou mamou? „Sme v pohode, babka mi pomáha strážením dievčat, aj keď sa hnevá, že ju o to vždy poprosím na poslednú chvíľu, a ja jej zas volám, ako sa pečie mrežovník alebo iný koláč môjho detstva. Keď k nám príde, sfúkne ma, že nemám upratané, a ja vtedy viem, že je všetko presne tak, ako má byť...“
Martina Žemberová – mama štyridsiatnička
„Pri prvom synovi som bola primladá, pri druhom som zas bola mamou v zrelom veku. A niekde medzi tým sa udialo množstvo vecí, ktoré ma držia v strachu,“ hovorí Martina, ktorá vie, že jeden deň môže vyzerať ideálne a na druhý deň je odrazu všetko inak. Keď však máte okolo seba správnych ľudí, prežijete...
„Mamička bola a dodnes je veľmi pracovitá a poriadkumilovná, veľmi rada sa stará o druhých, a keď sa chce niekto postarať o ňu, niečím ju potešiť alebo ju obdarovať, často máva pocit, akoby si to ani nezaslúžila,“ prezrádza hneď na začiatku Martina. Keď bolo treba, našla si aj druhé zamestnanie a namiesto toho, aby kúpila čosi sebe, radšej ušanovala pre dospievajúce dievčatá. O svoje dve dcéry sa bála tak, ako sa o deti bojí každá mama, keď si však staršia našla v sedemnástich vážnu lásku, musela sa zmieriť s tým, že bude jedna z jej dcér doma čoraz menej. „V devätnástich som otehotnela a keďže som chodila na výšku, mamička z toho šťastná nebola. Paradoxne sa však mne stalo to isté čo jej, ona takisto prvýkrát rodila v devätnástich, asi práve preto chcela, aby sme si najskôr dokončili školy a až potom mysleli na ostatné.“ Martina plánovala v štúdiu ekonómie pokračovať, tesne po revolúcii však bol systém na univerzite nastavený inak ako dnes, a tak zo školy s nevôľou odišla, rozhodnutá sústrediť sa na seba, dieťatko a na manželstvo.
„S manželom sme bývali u mamičky a aj keď boli rodičia v tom čase už rozvedení, obaja sa nám snažili všemožne pomáhať. Veľa vecí si však z toho obdobia nepamätám, akoby som ich vytesnila niekam do úzadia.“ Prečo? Synček Adamko ešte nemal tri roky, keď Martinkin manžel tragicky zahynul, a tak nečudo, že prežitá trauma poznačila jej materstvo i výchovu syna strachom a smútkom. Našťastie, nastúpili sestra Janka, mamička aj otec, vďaka ktorým išlo všetko akosi ľahšie a ona sa ako mladá mama dokázala i vďaka rodine a jej veľkej podpore o syna postarať. „Možno by vám dnes Adam povedal, ako vnímal detstvo prevažne v obklopení žien, myslím si však, že z neho vyrástol schopný mladý muž, ktorý sa nestratí v práci, ale ani v kuchyni či vo vlastnej domácnosti. Naučili sme ho všetko potrebné vrátane toho, ako uvariť frajerke chutnú večeru,“ smeje sa Martina. S výchovou syna jej neskôr pomáhal aj nový partner Paľko, ktorého Adam od začiatku vnímal ako otca a ktorý je dodnes jeho silným mužským vzorom. „Majú spolu krásny vzťah, som naozaj vďačná, že sa nakoniec všetko obrátilo na dobré a Adam vyrástol v kompletnej rodine.“ Do nej pred siedmimi rokmi pribudol ďalší chlapček Matejko, avšak ani okolnosti jeho narodenia neboli ideálne. „Ešte počas tehotenstva lekári zistili, že náš syn bude potrebovať hneď po narodení operáciu hlavičky. Prežívali sme obrovský strach, sotva prišiel na svet a už nám ho brali na operačku. Takáto situácia traumatizuje asi každého rodiča...“
Našťastie, Matejko je dnes v poriadku, ale jeho mame sa pri pohľade na jeho široký úsmev zakaždým tlačia do očí slzy. „Stále som v strehu, aby sa neudrel, nezranil a aby nespadol, stále dávam pozor, či mi neodbehol príliš ďaleko a, samozrejme, asi sa už navždy budem báť, či ma zase niečo nečakané neprekvapí. Vďaka tomu, čo sme prežili, oveľa viac svojej mamičke rozumiem a možno už chápem aj to, prečo bola kedysi taká uzavretá a tichá. Nechcela nás zaťažovať svojimi problémami a vravieť nám o strachu, ktorý v sebe má.“ Martina sa však snaží svoj strach ovládať, vie totiž, že v rodine so samými chlapmi to nemôže byť inak, Matejko je navyše chlapča, ktoré žije celkom bez strachu. „Akoby sa snažil trošku odľahčiť všetko, čo prežívam, akoby mi dával najavo, že sa mám uvoľniť, byť v pohode a nemyslieť hneď na to najhoršie. Nie nadarmo sa vraví, že deti sú našimi najlepšími učiteľmi...“
Gabriela Groschmidtová – mama päťdesiatnička
Predstavte si malú kuchyňu, v nej sedem detí a matku, ktorá práve prišla z práce, no napriek tomu, že premýšľa, čo skôr spraviť, nešetrí objatím ani pekným slovom. „Mama sa za svoje city nehanbila, nikdy nás neudrela a myslím, že nás aj dobre vychovala. Mrzí ma, že už nemám komu povedať ,mami‘...“
Gabika a súrodenci mali s mamou veľmi otvorený vzťah. Hovorili jej o všetkom, o láskach i problémoch, o šťastí i trápení. „Keď prišla z roboty, posadali sme si všetci okolo stola a rozprávali jej o škole, ona nám zas na revanš vravela o svojej práci. Ak mal niekto nejaký problém, nikdy sa nezamietol pod koberec.“ Keď dve najstaršie z detí začali bývať na internáte, mladšie prevzali zodpovednosť na seba a starali sa o najmenších z rodiny. Každú sobotu doma upratovali (pri toľkých ľuďoch sa predsa raz-dva nanosilo), naučili sa prať, nakupovať a mama ich nechala zvŕtať sa aj v kuchyni. Neustálym opakovaním im vštepila pár dôležitých zásad, ktorých sa držia dodnes. „Vravievala, že všetko zlé, čo niekomu vyvedieme, sa nám raz vráti. Učím to aj moje dcéry a som si stopercentne istá, že mama mala pravdu.“ Gabika nesúhlasí s tvrdením, že naše mamy boli staromódne, jednoducho len žili vo svojej dobe, ako najlepšie vedeli. „Nemali toľko slobody, nechodili sa toľko zabávať a myslím si, že ani nemali toľko ženských kamarátstiev, ako dnes máme my. Chodili z práce domov a z domu do práce, držali sa zásady, že žena má byť doma pri deťoch. Našťastie, dnes je doba zase o čosi iná a ja som naozaj šťastná, že mám okolo seba priateľky, s ktorými môžem ísť na víno, do prírody a dokonca aj na dovolenku. A mám dve dospelé dcéry, s ktorými mám ešte otvorenejší vzťah, než aký bol medzi mnou a mojou mamou.“
Staršia Lucia už doma nebýva, osamostatnila sa a Gabika priznáva, že keď sa dcéra sťahovala do svojho, prežívala ako mama mimoriadne ťažké obdobie. Dodnes si s dcérou denne volajú a dokonca sa zdá, že Luckina trochu neprístupná povaha sa pomaličky roztápa. „Cítim, že je iná, že sa toľko neuzatvára do seba a konečne dovoľuje iným, aby sa k nej priblížili. Mladšia Simonka s tým, naopak, problém nemá. Je to divoch a vetroplach, presný opak svojej pedantnej a precíznej staršej sestry. Tie dve sú jednoducho tak odlišné, ako len intelektuálka a umelkyňa môžu byť,“ smeje sa Gabika. Jedným dychom však dodáva, že na rozdielnych povahách vôbec nezáleží, dôležité je, aby si boli s dievčatami blízke, a hlavne, „aby sa tie dve navzájom podržali, keď tu ja už nebudem.“ Široká rodina a vrúcne vzťahy sú pre Gabiku dôležité, ona sama sa so sestrami každý deň stretáva, alebo si zavolajú, že je všetko v poriadku. Radia sa, doprajú si šťastie, presne ako voľakedy, keď sedávali s mamou za jedným veľkým stolom...
„Sme emancipovanejšie, máme viac možností ako naše mamy, tá moja napríklad nikdy nebola na liečení alebo na dovolenke, nevidela svet, pretože jednoducho nemala pocit, že musí z domu niekam odchádzať. Mne sa však páči, keď medzi ženami fungujú ,babince‘, to slovo je samo osebe krásne a najkrajšie je, že do toho môjho už patria aj dcéry a ich kamaráti.“ Gabika si s mnohými z nich tyká, mladí ľudia jej dodávajú energiu a mnohokrát má v ich prítomnosti pocit, že je o pár rokov mladšia. „A tykajú aj oni mne, ja s tým žiadne problémy nemám, neviem si však predstaviť, že by s čímsi takým súhlasili naše mamy a babky. Veď im sa ešte vykalo a podaktorým aj onikalo, patrilo to k prejavom úcty a pokory, rodič bol autorita a tú každý rešpektoval.“ Ako učiteľka vidí posun aj v otázke rodičovstva, dnešné mamy deťom oveľa viac dovolia a tolerujú, ba dokonca mnohé ich správanie nijako nekorigujú. „Deti však potrebujú poznať mantinely, dáva im to pocit bezpečia a istoty, tak veľmi potrebnej pre ich zdravý vývoj. Do výchovy však nikomu nezasahujem, ani ako učiteľka, a už vôbec nie ako mama. Je predsa len na každej z nás, čo svoje deti naučíme a čo z nich vychováme.“ Gabika často myslí na tú svoju mamu a premýšľa, že by dnes mala azda oveľa ľahší život. „Na diskotéku by so mnou asi nešla, ale možno dovolenku, tú by si hádam konečne dopriala...“