Mala som tesne pred päťdesiatkou a dospelého syna, keď som podpísala rozvodové papiere. Už som odmietala mať o jedno dieťa viac, ako som porodila, a stále ťahať dospelého chlapa z problémov, kontrolovať, či spláca, čo si požičal, či zase nenaletel na nejakú super výhodnú ponuku podomového predajcu. Bol neuveriteľne naivný a sebavedomý zároveň. Kombinácia, s ktorou sa nedalo pohnúť a pri ktorej sa nedalo apelovať na zdravý rozum. Viem, čo robím, bola jeho odpoveď na všetko. Po dvadsiatich piatich rokoch manželstva som už nevedela ako ďalej. Odmietala som byť ďalej súčasťou potemkinovskej dediny, v ktorej sme navonok boli tip-top rodina, ale za dverami sme pritom dookola riešili exekučné výzvy. Nemala som na to už silu ani peniaze. Chcela som už len svätý pokoj.
Rodina sú oni a ja som sama
Chvíľu trvalo, kým sa naše životy definitívne rozdelili, ale v podstate som dosiahla, čo som chcela. Od muža, ktorý zo mňa vysával peniaze a energiu, som sa oslobodila, a pritom som nezostala sama. Syn práve dokončoval vysokú školu a rozumeli sme si natoľko, že sme spolu vyrážali na dovolenky, mali sme podobný hudobný vkus, takže niekedy vytiahol na koncert on mňa, niekedy som kúpila lístky ja. Mala som pocit, že konečne žijem, o tom, že raz bude mať vlastnú rodinu, som jednoducho vtedy nepremýšľala. A keď aj áno, predstavovala som si, že si jednoducho nájde niekoho podobného, kto sa mi bude páčiť a kto sa k nám pridá. Skrátka, že sa len zväčší naša dvojčlenná rodina. Bola som naivná, viem. Aj keď sa zo začiatku s nevestou snažili, cítila som sa pri nich ako piate koleso na voze. Keď sa im narodili deti a kúpili si vlastné bývanie, definitívne mi došlo, že rodina sú oni a ja som sama. Nehovorím, že nie som šťastná stará mama, len si ešte nepripadám taká stará, aby mi to stačilo. Chcem aktívne žiť, ale nemám s kým. Cítim sklamanie, samotu a hnev. Hnevám sa na bývalého muža, že v skutočnosti mužom nikdy nebol. A aj keď tuším, že som asi nespravodlivá – cítim hnev aj voči synovi. Mám totiž pocit, že ma odsunul na vedľajšiu koľaj a je mu to jedno.
Odborníčka radí: Deti neprišli na svet, aby rodičom vyplnili čas
Dávame im všetko, čo vieme. Nespíme, snažíme sa, trpíme s nimi a počúvame, že ešte chvíľu a príde čas, keď si povieme – že to všetko za to stálo. Lenže keď máme konečne žať, čo sme zasiali, ratolesť nám už kýva na rozlúčku. Je podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej normálne, ak sa nám to nepáči?
Nie. Deti neprišli na svet, aby rodičom vyplnili čas a nie je rozumné urobiť si z nich partnerov. Prichádzajú totiž, aby rozvíjali a posúvali dopredu svoj život . Preto je doslova nevyhnutné, aby sa v dospelosti osamostatnili a išli vlastnou cestou, čo by nielen osamelá, ale každá matka mala mať na pamäti v podstate od ich narodenia. Pretože presne to by malo byť cieľom jej výchovy – aby vychovala samostatného, nezávislého a emočne stabilného jedinca. Stáva sa však, že matky prehliadnu správny moment vzájomného oddelenia a pokračujú v pripútanosti k dieťaťu ako v tomto prípade. Preto musí túto predĺženú väzbu s matkou ukončiť dospelé dieťa, inak by išlo proti sebe, bol by narušený jeho zdravý osobnostný a sociálny rozvoj. Ak je tým matka zaskočená, je to signál pre ňu, že treba hľadať zdroje svojho sociálneho naplnenia v okolí. Vytvoriť si nové, obnoviť staré vzťahy, kamarátstva, priateľstvá, oživiť koníčky. Možností je dostatok, len treba začať – otvoriť sa im.
Ako zvládnuť prázdne hniezdo?
1. Tešte sa, že ste deti dobre vychovali. To, že úspešne vyleteli z hniezda a založili si rodinu, je pre vás to najlepšie vysvedčenie.
2. Neživte v sebe pocit ublíženia a v nich výčitky svedomia. Zbytočne ich tým odháňate od seba.
3. Obnovte staré priateľstvá a nadväzujte nové kontakty, aby ste neboli odkázaní len na to, keď budú mať čas vaše deti.
