Babička sa vydávala v štyridsiatych rokoch minulého storočia a pretože jej rodina so svadbou s nadšením súhlasila, jej otec, teda môj pradedo, sa buchol poriadne po vačku. Kúpil novomanželom ako svadobný dar drahý obraz. Že vraj to bude nielen krásna ozdoba pre ich bývanie, ale bude to aj veľmi dobrá investícia.
Veľké plátno v masívnom zlatom ráme potom babičke s dedom viselo celý život na čestnom mieste v obývačke a ja, ako malé dievča, som si ho veľmi rada prezerala. Obrovská kytica orgovánu s poskakujúcou skupinkou vrabcov a miskou čerešní na mňa dýchala pokojom a nedeľnou ospalou pohodou. Keď som sa na obraz pozerala dlhšie, cítila som vôňu tých fialových a bielych kvetov.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
„Ten obraz má veľkú cenu, raz bude tvoj,“ sľubovala mi babička, keď videla moje zaľúbené pohľady a potom vravela, že autorom je slávny maliar Mikuláš Medek. „Pozri, tu je podpísaný,“ ukazovala na paličkovým písmom napísanú signatúru „Medek“. Babička si toto dielo nesmierne vážila. Maliar vraj pochádza zo známej umeleckej rodiny, ktorá má po krvnej línii aj Antonína Slavíčka.
„Za ten obraz si raz postavíš dom, dievčatko,“ predpovedala mi. Aj preto som ho vždy považovala tak trochu za svoj, hoci visel u babky v izbe. Môj brat Michal na nejaké „mazaniny“, ako sa vyjadroval, nikdy nebol.
Roky plynuli, ja a brat sme dospeli a babička zostarla. „Majka, keď zomriem, nezabudni, že máš na stene toho Medeka,“ stále opakovala, aby bolo jasné, kto má na neho právo. Potom prišiel babičkin súdny deň a my sme ju pochovali.
Nastal čas delenia babkinho majetku. Zostalo po nej nejaké zlato, ktoré už sama zdedila po svojej mamičke a dedo toho ešte dosť pridal. Bola vdova. Otec, jej jediný syn, sa všetkého vzdal v náš prospech. Dedila som teda ja a brat. Michal chcel obraz predať a peniaze si rozdeliť, ale ja som povedala, že pamiatku po babičke nedám. Obraz je môj, veď si predsa pamätá, ako o tom babička celé roky hovorila. Ale Michal, ktorého posadol mamon, buchol dvermi a prestal so mnou hovoriť. Len mi oznámil, že si berie babičkino zlato, ktoré malo cenu okolo troch tisíc eur.
Hádka s bratom
Súhlasila som. Dokonca som mu povedala nech si vezme aj starožitný nábytok a servis z porcelánu. Zobral všetko, čo sa dalo. Na babkin pohreb však neprispel ani jediným centom. Keď mám obraz v cene domu, tak to vraj môžem zatiahnuť celé sama. Zaplatila som a vystrojila dôstojný pohreb a v duchu som babke hovorila, ako nás jej dedičstvo s bratom rozdelilo. Obraz som si priniesla domov a zavesila ho na čestné miesto v obývačke. Presne tak, ako ho mala babička.
O niekoľko rokov neskôr sme sa s mužom rozhodli, že si postavíme vlastný domček. Naša dcéra bola totiž astmatička a potrebovala čerstvý dedinský vzduch. Peniaze sme nemali a tak, síce neochotne, ale prišiel čas na predaj obrazu.
Oslovila som umeleckú aukčnú sieň a svoje cenné dedičstvo som tam odniesla na ohodnotenie. „Koľko miliónov asi zaň dostaneme?“ v duchu som si hovorila.
Krutá pravda
Ten šok si neželáte vidieť! Odhadca sa na obraz chvíľu pozeral a potom vyslovil číslo, pri ktorom sa mi zatajil dych. „Tento obraz predáte maximálne za dvadsať tisíc.“ Očervenela som, potom zbledla. Všimol si to, a tak mi ponúkol pohár vody. Potom prišiel so zdrvujúcim vysvetlením. „Medek to síce je, lenže nie slávny Mikuláš, ale oveľa menej uznávaný Ján. Je to totiž len náhodná zhoda mien,“ vysvetľoval. Ja som stále nemohla tejto rodinnej blamáži uveriť. Veď po celé roky sa u nás v rodine malo za to, že je to dielo v hodnote niekoľkých miliónov – keby sme to prepočítali ešte na staré koruny. Kto teda vypustil takú lož? Veď aj babička verila, že jej doma na stene visí poklad.
„Neverím,“ povedala som znalcovi a on siahol po knihe, kde boli podpisy známych i menej známych maliarov. Keď nalistoval Medek, stáli tu dve mená vedľa seba. Mikuláš a Ján. Mikuláš maľoval modernu, Ján prírodu a romantické zátišia. Podobné, aké som mala ja. A potom ukázal na podpis, ktorý sa s „mojím“ Medekom presne zhodoval. Vyhŕkli mi slzy a ja som sa zosypala na tvrdú stoličku. „Viete, chceli sme si postaviť domček, ale teraz naň nemáme,“ šepkala som medzi vzlykmi, ale znalec len pokrčil ramenami. Proste s faktami nič urobiť nemohol. Cena diel oboch umelcov sa líšila o jednu až dve nuly. Samozrejme, že ten môj ich mal menej...
Po návrate domov som svoj obraz zavesila späť na stenu a čakala na manžela. Bol z tej správy skoro v rovnakom šoku ako ja. „A teraz si vezmi, že si vlastne celé dedičstvo po babičke odniesol tvoj brat,“ povedal na záver a ja som kvôli tomu všetkému týždeň nespala.
Pravé hodnoty
Zdesená bola aj celá rodina - otec, strýkovia aj tety... Dodnes sme neprišli na to, kto túto fámu vypustil a vodil nás tým celé desaťročia všetkých za nos.
Z babičkinho dedičstva však predsa len niečo mám. Napríklad pekný pocit zo svojho brata. Keď sa totiž dozvedel, ako sa veci majú, vzal časť babičkinho zlata a dal mi ho ako bolestné na uzmierenie. „Predsa nebudem držgroš, keď nás babka takto natiahla,“ smial sa. A s drobným rýpnutím mi pripomenul, že keby som sa vraj s ním chcela hneď po babkinej smrti poctivo rozdeliť a obraz hneď predala, mohla by som si ušetriť také zbytočné sklamanie.
Mal pravdu a ja už dnes dobre viem, že žiadne peniaze nestoja za obetovanie rodinných vzťahov. Vďaka braček, bolo to pre mňa jedno veľké ponaučenie...