My sme rozchod zažili až dvakrát. Prvýkrát sme boli mladí tínedžeri, mali sme niečo vyše pätnásť, a bola to, ako sa hovorí, láska na prvý pohľad. V momente, keď sa nám stretli pohľady, niečo vnútri „cinklo“. Nechodili sme spolu hneď, mal vzťah s iným dievčaťom, do toho nášho sme vhupli až po pár rokoch, no po roku sme sa rozišli. Dodnes si pamätám, čo mal v ten deň oblečené, keď sme sa videli naposledy, veľmi ma to bolelo... Každý sme si odžili svoj príbeh.
Neboli sme vôbec v kontakte, len sme sa dozvedali o dôležitých udalostiach v našich životoch z konštatovania našej spoločnej priateľky: jeho sobáš, narodenie syna a môj sobáš a neskôr narodenie môjho syna. Náhodne sme sa stretli v mojom meste osem mesiacov po narodení môjho syna. Bolo to krátke stretnutie, ale veľmi milé. Potom sme si každý rok poslali esemesku s blahoželaním všetkého dobrého k narodeninám, meninám a k vianočným sviatkom. Nič viac.
Pracovná ponuka
Po dvoch rokoch materskej dovolenky som mala potrebu pracovať a on prišiel s pracovnou ponukou. Prijala som ju, zároveň som ukončila pre mňa nefunkčný vzťah a odišla aj so synom za prácou. A aj za ním, aby som bola úprimná. Lenže, očakávania nás oboch boli príliš veľké a sklamanie prišlo rýchlo. Nefungovalo to. Po približne roku som sa zbalila a odišla k rodičom. Dúfala som, že všetko bude dobré, no nebolo. Preplakala som veľa večerov a nocí a celý čas som si kládla otázky, kde robím chybu, čo som mala urobiť inak a či som naozaj taká nemožná, že nedokážem mať fungujúci vzťah.
Jediné, čo ma držalo nad hladinou a pri vedomí, bol môj syn. Jediné svetlo môjho života, pre ktoré som sa každé ráno budila a usínala s ním v náručí. Všetok čas som trávila s ním, lebo bol jediný človiečik – kus mňa, ktorý mi dával pocit potrebnosti a nekonečno lásky. Do práce som chodila necelý rok a potom mi oznámili, že ma už nepotrebujú. Počas obdobia, čo som bývala u rodičov, som veľa premýšľala.