Niečo sa zmenilo
Niečo sa vo mne zlomilo a ja som vedela, že odteraz už bude všetko inak. Neviem to opísať, no každý, kto zažil pád na dno, vie, aký to je pocit. Uvedomila som si, že nebolo možné budovať si náš vzťah, pokiaľ som nebola vyrovnaná s predchádzajúcim vzťahom, a čakať, že to bude láska ako vtedy pred rokmi. Jedno slnečné májové popoludnie som sedela pri brehu našej Liptovskej Mary a bola iná. Ako aj Ja. Hladina bola pokojná, sem-tam sa vyhodila rybka a malinké vlnky mi jemne udierali do nôh. Šepkali mi slová, ktoré som si spontánne zapísala do mobilu a vznikla báseň pre Neho. Za celé to obdobie sme boli len v mailovom a esemeskovom kontakte. A cestou domov som mu tie slová poslala....
Reakcia bola takmer okamžitá, opatrná, ale pozitívna, a ja som v ten večer usínala vedľa môjho drobčeka s úsmevom na perách. Dohodli sme si stretnutie. Už si ani nespomeniem, či sme sa rozprávali dlho, alebo nie, no dospeli sme k spoločnému záveru, že chceme byť spolu napriek všetkému, čím sme prešli, a skúsime to odznovu a naposledy.
Rodiny to akceptovali
Naše rodiny v každom okamihu stáli pri nás a každé naše rozhodnutie vždy akceptovali bez zbytočných rád či pohreškov. Za to im z celého srdca ďakujeme, a aj keď sme, samozrejme, stratili pár priateľov, stálo nám to za to. V decembri 2012 sme našim rodinám dali až dva darčeky, a to najprv spečatenie našich sľubov pred oltárom a na Vianoce našim rodičom azda ten najkrajší darček, a to oznámenie, že v máji nasledujúceho roka uzrie svetlo sveta ich ďalšie vnúča. Dnes sú to už štyri roky spoločného života a neviem, či robíme veci inak, alebo či sme sa zmenili. Určite nie sme dokonalí, obaja sme temperamentné povahy, takže sa vieme pohádať, trochu hrať dôležitosť, no nakoniec vždy vychladneme a to najdôležitejšie je, že milujeme jeden druhého a už nám ani nenapadne ísť od seba...