Za Petra som sa vydávala z čistej lásky keď som mala 20, on 30 rokov. Všetko ma naučil, od šoférovania, cez varenie až po rozhodovanie sa. Doslova to bol môj učiteľ, pretože ja ako 20 ročné dievča som o živote nevedela dohromady nič. "Donútil" ma aj ísť študovať, lebo videl, že mám talent na kreslenie a videl vo mne veľkého umelca. Dá sa povedať, že vďaka nemu som na prijímačky išla, pretože mne samej sa do toho príliš nechcelo, bolo mi dobre aj doma za sporákom a občas som niečo len tak pre potešenie namaľovala. Mal ma rád aj takú nemotornú, lenivú, bez eura a s vyrážkami na nose. Jednoducho ma miloval.
Na vysokej škole mi to išlo. Profesori potvrdili, že som talent a začali ma prihlasovať do rôznych súťaží. Než som školu dokončila, mala som niekoľko vernisáží. Po škole sa nám narodila dcéra Nela, Peter sa ukázal ako skvelý a obetavý otec. Mal malú stavebnú firmu a ja som maľovala. A potom prišla ponuka z USA, aby som sa zúčastnila na pol ročnej platenej stáži, ktorá skončí veľkou spoločnou vernisážou s uznávanými umelcami. Môj muž ma podporil a dobrovoľne povedal, že ostane s malou, že on zvládne svoju prácu aj popri starostlivosti o ňu a ja mám ísť za svojim snom, veď nakoniec z toho budeme profitovať všetci. Ťažko sa mi odchádzalo, no vedela som, že pre svoju kariéru to musím urobiť. O pol roka som sa vrátila, s menom a balíkom peňazí. A Peter ma verne čakal, v upratanom dome, s navarenou večerou a dcérkou na rukách. Vtedy sa mi zhnusil. Popri tých umelcoch a bohémoch, ktorých som pol roka vídala mi prišiel veľmi nudný, tradičný a trápny. Netrvalo dlho a zaplietla som sa s jedným slávnym maliarom. Perfektne sme si po umeleckej stránke a aj v posteli rozumeli, viedli sme dlhé rozhovory, ktorým by Peter nerozumel. O pár mesiacov som sa ho rozhodla opustiť a nasťahovať sa k Viktorovi. Muž to niesol veľmi ťažko, no brániť mi nechcel, sám cítil, že sme už každý inde. Dcéru sme sa rozhodli vychovávať v striedavej starostlivosti.
Najskôr bolo všetko v novom vzťahu super. No zakrátko som vycítila, že malá Nela Viktorovi prekáža. Nedokázal sa o ňu postarať ani na sekundu, vôbec to s deťmi nevedel a ani nechcel vedieť. Rušila ho pri práci a tak začal tráviť čas mimo domu, keď bola Nela s nami. Keď som ochorela, nevedel mi Viktor ani uvariť polievku, ani ísť kúpiť lieky do lekárne. Vraj to nevie, lebo to nikdy nerobil a navyše ho to veľmi obťažovalo. Ten človek nevedel namontovať ani poličku. Proste nič, len krásne maľovať a mudrovať o dobrých vínach. Keď raz dcérka dostala zápal priedušiek a ja som s ním nemohla ísť na premiéru do divadla, dostal normálny záchvat zúrivosti. Kričal na nás asi dvadsať minút, že sme mu zničili život. Vtedy som si spomenula na svojho trpezlivého Petra a pochopila, čo je to skutočná láska a že som zahodila niečo tak vzácne, ako je rodina a chlap, ktorý si poradí v každej situácii. Cesty späť už však nie je. Pýcha mi prerástla cez hlavu, no a teraz som s dcérkou sama. Bývalému mužovi som o svojom zlyhaní povedala a aj že by som chcela všetko vrátiť, no on už ma po takejto zrade späť nikdy neprijme.
