Môj otec bol veľmi dobrý človek, ale zmenil ho alkohol. Keď si vypil, bol agresívny. Často som bola doma svedkom hádok. Otec bol chorobne žiarlivý a i keď nám deťom neubližoval, bolelo nás s bratom, keď sa s mamou hádali a po dome lietali veci. Každý deň sme tŕpli, čo bude večer.
Ale keď bol triezvy, bol najlepším človekom na svete. Staral sa o nás, brával nás do lesa, mame so všetkým pomáhal, upratal, navaril... Mamu veľmi miloval, no i jeho poznačilo to, že jeho mama – moja babka – ho opustila ešte v detstve a odišla za druhým mužom. Deti ostali s otcom – mojím dedom.
Otec mal len strach, ktorý vyliezol vždy, keď si vypil. S odstupom času sa na to všetko dívam inými očami. Situácia, keď som s ním prestala komunikovať nastala, keď raz prišiel opitý domov a bol veľmi nervózny. Mama nebola doma. Ja som bola veľmi impulzívna a bez rešpektu. Panovačná. Išla som proti nemu a škaredo sme sa pohádali. Bola som v puberte, mala som 16. rokov. Veľmi horúca hlava, silné slová. Pohádali sme sa, ja som na neho nakričala, on na mňa.
Bolo to hrozné. Nakoniec ma tak udrel, že som mala pod okom monokel. Zavolala som políciu a tá ma odniesla k priateľovi domov...Vtedy som s ním prestala komunikovať.
Bolo veľmi nepríjemné byť s ním v jednej domácnosti a obchádzať sa. Otec sa snažil si opäť ku mne nájsť cestu, ale ja som bola tvrdohlavá, nevrlá, nepustila som si ho k sebe. Postupne mu začala zlyhávať pečeň pre alkohol a lekári mu dali dva roky života, ak neprestane piť. Báli sme sa o neho. Mame som dokonca povedala, nech mu povie, že ak prestane piť, začnem sa s ním znova rozprávať.
No závislosť od alkoholu bola silnejšia.
Tato mi varil, aj keď som sa s ním nerozprávala. Rozprával na mňa, no ja som mu neodpovedala. Veľmi ma ľúbil, no ja som stále držala svoj bojový, urazený, nadradený postoj, hoci moje odhodlanie neprehovoriť s ním do konca života slablo. V čase maturity mi postupne dochádzalo, že je to celé na hlavu, že by som sa na tú pózu mala vykašľať a keď sme po skúškach sedeli u nás na dvore a oslavovali, otec si k nám prisadol, zagratuloval mi a viditeľne bol šťastný.
To bola streda.
V nedeľu, ráno o pol šiestej, som sa zobudila na silné búchanie na dvere. Búchal dedo, že tato nejako divne dýcha. Mala som zlý pocit. Vystrelila som z postele a utekala za ním do spálne. Bol v bezvedomí a chrčal. Okamžite som volala pohotovosť. Prišla po pol hodine. Došli dve sanitky a nikto nevedel, čo mu je.
Vzali ho do nemocnice a okamžite ho operovali. Utekali sme za ním.
Po operácii nás pustili k nemu na jednotku intenzívnej starostlivosti. Ležal v umelom spánku na prístrojoch. Hlava obviazaná. Krvácanie do mozgu. Položila som mu hlavu na hruď a počúvala, ako mu bije srdce. Hovorila som mu, že ho ľúbim, nech mi odpustí, nech bojuje. Počúvala som každý úder srdca a priala si, aby sa prebral... Keď sme odchádzali, doktor nám povedal, nech rátame s najhorším, že je to otázka pár dní... možno hodín. A že ak sa z toho dostane, bude do smrti pripútaný na lôžko. Otec mal 41 rokov... Z pondelka na utorok zvonil telefón v noci. Tato zomrel. Bolo to šialené. Tá bolesť, bezmocnosť, diera v srdci, smútok, beznádej... V duši prázdno.
Tato zomrel presne v deň 20. výročia svadby mojich rodičov. Nestihla som sa s ním udobriť, nestihla som mu povedať, ako ma to všetko mrzí, ako ho ľúbim.
Bolo to veľmi ťažké a bolestivé obdobie, z ktorého ma ako-tak dostal dnes už môj manžel a otec nášho šesťročného syna Igorka. Všetko s ním bolo krásne a úžasné. No ani narodenie syna ma nevytiahlo zo žiaľu, z výčitiek svedomia a zo sebaobviňovania. Spustila sa mi panická úzkostná porucha a každý večer som zaspávala s búšením srdca a nepríjemnými úzkosťami. Nemala som to v duši uzavreté. Nedokázala som sama sebe odpustiť, že som tak otcovi ublížila.
Už ako matka som to chápala úplne inak ako tvrdohlavá pubertiačka.
Dlho som navštevovala psychologičku a postupne som si odpustila. Viem, že aj otec mi odpustil.
A dnes už viem jedno. Otec a mama sú len jediní. Treba si svojich blízkych vážiť takých, akí sú. My nedokážeme chodiť v cudzích topánkach. Nevieme, prečo sú ľudia takí, akí sú. Nevieme, čím si prešli. Nemôžeme odsudzovať niekoho za ich viny, keď sami nevieme, ako by sme sa v jednotlivých situáciách zachovali my. Môže nastať situácia, aká sa stala mne, že blízky človek odíde a my už nikdy nedostaneme šancu na udobrenie.
