Aj vy patríte k tým, ktorí snívajú o tom, že prídu do veľkého a jedinečného "Big Apple" - mesta New York, budú piť bezstarostne kávu ako Priatelia v kaviarni na veľkých pohovkách, prechádzať sa po Manhattane či nakupovať na Times Square a občas si pôjdu zabehať do Central Parku? Realita je trocha iná. Tvrdšia. Veľké množstvo cudzincov je totiž v USA na čierno a život tam nie je vôbec taký ružový, ako ho mylne vnímame cez americké filmy či cez seriál Sex v meste...Prečítajte si sedem skutočných príbehov Sloveniek, ktoré sa rozhodli život za veľkou mlákou skúsiť...a žijú ho dodnes.
Na Slovensku nechali deti, mužov, domy, akú-takú istotu alebo aspoň nenaplnené sny. Začali od nuly, nelegálne, bez zdravotného poistenia, ale v meste zázrakov, v New Yorku. Prisťahovalci z celého sveta tam prichádzajú každý deň s nádejou na lepší život. Nemajú ani potuchu, čo za vysnívaný americký sen budú musieť zaplatiť. Niekedy je to len mladícka nerozvážnosť, inokedy útek z mizérie chudoby.
Kristína: V Bronxe ide o život každý deň
Po skončení vysokej školy sa prihlásila do International Teachers Program a o dva mesiace bola s mapou metra, pár dolármi vo vrecku na letisku v New Yorku. „Žiadne školenie ma nemohlo pripraviť na to, čo ma čakalo v strednej škole v černošskom Bronxe a ani jeden americký film sa nepodobá krutej realite, keď sa život a smrť miešajú v černošskom slangu, ktorému som vôbec nerozumela. „Súčasťou jej každodenného života sa stali detektory kovov, bitky, gangy a zbrane. „Bolo to na zbláznenie. Chlapci nosili zbrane v sendviči, mysleli si, že cez alobal ich detektor nezachytí. Dievčatá vedeli prepašovať žiletky v spone opasku, mobil hlboko v pošve. Taká je realita. Tieto deti nič iné ako násilie nepoznajú, vychovala ich ulica a drogy.“ Odvtedy už uplynulo trinásť rokov a Kristína je stále v New Yorku. „Mala som šťastie, najprv, že som prežila a môj pobyt sa zlegalizoval a ako učiteľka mám stabilné zamestnanie. Zarábam neporovnateľne viac ako na Slovenku, som schopná normálne žiť z učiteľského platu. Pokiaľ viem, doma sa to dá len veľmi ťažko a neviem si predstaviť, že by som sa tam vrátila.“
Jana: Vydala som sa pre papiere
Svoj pobyt zlegalizovala až vydajom. Roky sa živila ako upratovačka. „Mám postihnutého syna. Za to, aby som ho dostala do Ameriky, som zaplatila dvadsaťtisíc dolárov a splácala ich roky. Odtŕhala som si od úst, jedla suchú ryžu, a tak žila svoju odvrátenú stranu amerického sna. Najdôležitejšia bola jeho zdravotná starostlivosť a za tú som permanentne platila viac, ako som zarobila.“ Keď sa s ňou jej muž na Slovensku rozviedol, nezostala pre ňu doma ani strecha nad hlavou. „Našiel si inú, ešte som nebola poriadne ani z domu. Niekedy sa mi nechcelo žiť, ale nad hladinou ma držal Dávid, môj syn. Mala som šťastie, vydala som sa za jedného z mojich klientov. Je to muž v rokoch, ale je dobrý. Už sme Američania a sme zabezpečení.
Adela a Ivana: Luxus a peniaze nie sú všetko
Ani Adela sa nevráti na Slovensko, kde ju síce každé leto čaká byt v Bratislave, ktorý zdedila po starej mame, ale doma je v luxusnej manhattanskej štvrti Upper East Side. Vydala sa za milionára a prispôsobila sa pravidlám najčudnejšej komunity na svete. Armáda dlhonohých vyšportovaných blondín, ktorých náplňou je rodiť krásne, úspešné deti, starať sa o ne a o to, aby nestratili svojho bohatého manžela, ju pohltila. Sama je dlhonohá blondína, ale tvrdí, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. „V porovnaní s ostatnými v našom susedstve sme relatívne chudobní. Vravím relatívne, lebo sťažovať sa naozaj nemôžeme. Obe moje deti chodia do elitných súkromných škôl, ale ja som vlastne obyčajná žena v domácnosti. Každý deň varím, rozvážam ich na krúžky, pretože môj manžel je nonstop v práci. Cez víkend odchádzame mimo mesta, aby sme sa z toho chaosu nezbláznili. Niekedy sa mi rozum zastavuje, že za letný tábor môjho syna zaplatím priemerný ročný plat na Slovensku a stále to nie je nič v porovnaní s tým, čo sa tu deje. Súťaživosť a prestíž dostali úplne iné rozmery.“ O milionárskom živote by vedela svoje rozprávať Ivana, ktorá roky pracuje ako osobná asistentka Adele podobnej, iba o trochu bohatšej ženy v domácnosti. „Sama mám dve asistentky. Vždy a vo všetkom musím byť o krok vpred. Vedieť odpovedať na otázku, aké je zajtra počasie na luxusnom ostrove v Karibiku a ak si moja šéfka zmyslí, zabezpečiť jej tam do pár hodín súkromné lietadlo, vilu, služobníctvo. Nie raz sa stalo, že sa zle vyspala, alebo sa zmenilo počasie a vopred vyplatené služby mávnutím ruky zrušila.“
Barbora a Marek: Na Slovensko sa nevrátime
Barbora prišla so svojim priateľom do New Yorku vďaka programu Work & Travel. „Marek sa do mesta okamžite zamiloval, ale mne trvalo, kým som si zvykla na smrad, teplo, šváby a potkany v metre. Keď mi povedal, že naspäť so mnou nejde, kašle na vysokú aj život doma, bola som zlomená.“ Barbora odišla doštudovať školu, ale láska ju pritiahla naspäť. „Išla som za ním na študentské víza s tým, že idem do krajiny, kde zostanem bez papierov. Začiatky boli strašné. Nemali sme na nič peniaze a stále sme sa báli. Až po čase sme zistili, že komunita nelegálnych Slovákov je tu väčšia ako legálnych. Vybavili sme si, čo sa dalo a platili dane, takže náš život bol v podstate plnohodnotný. Nemôžeme cestovať, naučili sme sa, ako správne klamať, aby sme si mohli otvoriť bankový účet, kúpiť auto, dostať kreditky, dokonca kúpiť dom. Za všetko sme museli nechávať depozity, a tak sme boli v permanentných dlhoch.“ Barbora spomína, že päť rokov pracovala ako opatrovateľka. „Aj o tom je americký sen. S vysokou školou som sa dala ponižovať nejakému dieťaťu, pre peniaze. Preplakala som veľa nocí a pýtala sa, či nám to za to stojí...“ Dnes hovorí, že Amerika ju naučila, že všetko má svoju cenu. Marek si po rokoch driny na stavbe plní svoj sen. Zarobené peniaze investoval do fotografovania a dnes ho jeho záľuba živí. „Pracujem pre prestížne štúdia a časopisy a tam nikoho nezaujíma, či mám papiere alebo nie. Posudzujú ma len podľa mojej práce a tá sa mi celkom pozdáva.“
Mária: Zaplatila som vysokú cenu za lepší život
Mária, ktorá za lepším životom odišla pred vyše pätnástimi rokmi, hovorí: „V meste sa nedá žiť. Výška nákladov na život je astronomická, ale tá nelegálna masa ma zase istým spôsobom ochraňuje.“ Na jednej strane na diaľku vychovala deti, ale opustila ich ešte, keď boli maličké. „Dodnes nemám zlegalizovaný pobyt. Viete, koľko som sa naplakala a čo to pre mňa bolo, keď som ich už dospelých stískala na letisku? Daň za lepší život bola privysoká, nebola som ani na pohrebe svojej mamy. No čo mám robiť? Vzdať to teraz? Doma by som sa nevedela adaptovať.“ Mária je po päťdesiatke. Jej manžel, ktorý ostal na Slovensku sa s ňou rozviedol. Ona je stále sama, v malom byte v Queense, pracuje šesť dní v týždni na stavbe, ale vraví, že je svojím spôsobom šťastná. „Všetci sme tu na jednej lodi. Prispôsobila som sa tomu americkému: preži dnes, zajtra bude lepšie.“
Petra: Odvrátená strana mesiaca
Prežíva v New Yorku nekonečný proces vybavovania legalizácie a na Slovensku má ťažko chorú mamu. Môže vycestovať, byť pri nej, ale riskovala by, že sa nebude môcť vrátiť. Alebo môže ostať pod sochou Slobody a posielať domov peniaze tak, ako doteraz. „Mamu mám len jednu, ale viem, že keby prišlo na lámanie chleba, všetci by zostali. Tu totiž stále žije nádej na lepší život, a to mi vždy do telefónu povie aj ona.“
