Posadnutosť je závislosť na istej osobe. Plynie z predstavy, že človek človeku patrí a chce riadiť jeho život. Takže láska to nie je ani náhodou. Posadnutý človek si totiž nevie predstaviť, že by daná osoba mala byť s niekým iným a také šťastie jej ani nechce umožniť. Potrebuje ju k SVOJMU životu, aj za cenu, že by táto osoba mala neuveriteľne trpieť. Hlavne, že je JEHO. To, že posadnutosť môže byť veľmi nebezpečná ani nemusíme pripomínať. Ľudia, ktorí ňou trpia sú totiž veľakrát schopní urobiť pre svoje uspokojenie čokoľvek...alebo sa tým aspoň vyhrážať. A ide z nich strach! Prečítajte si príbeh ženy, ktorá stretla posadnutého chlapa. A o tom, že to naozaj nebola žiadna sranda!
Neopätovaná láska? Ale kdeže...
Alena (29) stretla takéhoto chlapíka pred piatimi rokmi. Ako vysokoškoláčka chodievala pravidelne na rôzne žúrky a zoznamovala sa s novými ľuďmi, občas mala krátkodobé známosti, skrátka si tak po svojom užívala život bez záväzkov. Na jednej takejto párty spoznala JEHO a jej život sa prevrátil celkom naruby. „Už sme boli v celkom pokročilej zábave, keď prišiel. Zo začiatku ma vôbec neohúril, práve naopak, niečo mi na ňom prekážalo. Na párty si však užíval s mojou kamarátkou a na druhý deň jej zavolal, aby s ním šla na kávu a prehovorila ma, aby som išla s nimi. Poznáte to, kamarátky sa občas takto sprevádzajú. Nakoniec som tam však vôbec nebola do počtu, skôr naopak. Povahovo som si s NÍM neuveriteľne sadla, aj keď bol takmer o 10 rokov starší. Stále sme sa spolu rozprávali a smiali. Fyzicky ma vôbec nepriťahoval, ale chcela som s ním tráviť čas. S kamarátkou to nakoniec skončil úplne, ale ja som sa s ním začala stretávať čoraz viac. Myslela som si, že som si našla skvelého kamaráta, tešila som sa z toho, bolo mi s ním super. Chodili sme spolu na diskotéky, do kina a bolo to fajn. Celkom sa mi páčilo, že mal peniaze a všetko platil a trochu som to využívala. Priznávam, že som možno sama urobila chybu, keď som sa v podguráženej nálade na neho na jednej párty vrhla a začala ho bozkávať, čo mi samozrejme, veľmi rád opätoval. K ničomu síce vtedy neprišlo, ale on sa úplne zmenil. Začal nám plánovať budúcnosť, kupoval mi drahé darčeky a začal byť majetnícky. Myslela som si, že sa do mňa zamiloval a skrátka len nevie zniesť, že ja sa k ničomu nemám. Pokúšala som sa mu to vysvetliť a občas som mala pocit, že to aj chápe. Potom však začal jeho nátlak naberať na obrátkach a bol čím ďalej tým neznesiteľnejší. Chcel ma iba pre seba“.
Ak to ešte raz spravíš, budeš to ľutovať
„Prestávalo sa mi to páčiť. Nechcel, aby som chodievala von bez neho. Nikam. Raz som šla tajne na jeden byt ku kamarátke a jemu som povedala, že sa budem doma učiť. O pol noci sa zjavil vo dverách. Stál tam s nepríčetným, neznámym pohľadom. Odišla som vtedy s ním. Keď ma odprevádzal, povedal mi, že ak ho ešte raz oklamem, budem to ľutovať. Začala som sa mu vyhýbať a takmer úplne som prestala chodiť von. Nedvíhala som mu telefón, ale to ho neodradilo. Prišiel pred náš dom a napísal mi smsku, že keď nevyjdem, niečo sa môže stať mojej rodine. Tak som vyšla. Možno som nemala povoliť, ale ten strach mi to nedovolil. Boli sme sa prejsť a nejako som to celé pretrpela. Dokonca, v tom návale strachu som sa rozhodla pre jednu absurdnú vec, ktorú ľutujem dodnes. Vyspať sa s ním. Navrhla som mu, že mu dám to, čo si myslím, že chce. Súhlasil, samozrejme a dohodli sme sa, že to spravíme čo najskôr. A ja som si naivne myslela, že potom už mi dá pokoj. Keď sme prišli na druhý deň k nemu, ponúkol mi víno a ja som stiahla celú fľašu takmer na ex. Chcela som sa opiť, ale vôbec sa mi to nedarilo. Bol to jeden z mojich najhorších zážitkov do tej doby. Keď to konečne skončilo, povedala som mu, že mám toho veľa, že sa teraz dlhšie nemôžeme vidieť. Myslela som si, že to pochopil a trocha sa mi uľavilo. Potom som však zistila, že každý večer jazdí autom okolo nášho domu a kontroluje, či v izbe svietim“.
Keď nebudeš so mnou, nebudeš s nikým
„Medzitým som v škole spoznala Mira, ktorý sa mi fakt páčil. Po prednáške sme spolu skočili na kávu, ktorá sa dosť pretiahla a prišla som domov až večer. Jeho auto som pred domom nevidela, ale mala som čudné tušenie.Zrazu mi pípla smska: „VIDEL SOM ŤA S NÍM. PROSÍM, MUSÍME SI VYSVETLIŤ, AKO TO MEDZI NAMI JE“. Tak fajn, povedala som si. Možno sa umúdril a chápe to! Išla som teda za ním s nádejou, že si to raz a navždy vysvetlíme. Vysvetľoval to však len on mne a veľmi čudným spôsobom. Boli sme sa previesť a v aute sme sa najskôr normálne rozprávali. Povedala som mu, že ho mám rada, ale beriem ho ako dobrého priateľa, že to necítim tak, aby som bola s ním a že jednoducho sa mi nepáči, aký je majetnícky, že ma nemôže kontrolovať a strážiť, pretože na to nemá nárok. Chvíľu sa mi zdalo, že to pochopil, ale potom som pochopila ja, že naozaj nie je v poriadku. Na dlhej rovnej ceste zrazu pridal plyn asi na 160 km a keď som na neho pozrela, bála som sa jeho pohľadu. Bol ako v tranze. Len som zbadala betónový stĺp asi 100 metrov pred nami a počula jeho slová: „keď nebudeš so mnou, nebudeš s nikým“. Volant stočil v poslednej chvíli, myslím, že o sekundu neskôr by sme boli mŕtvi. Tie jeho slová mi v hlave rezonujú dodnes. Začal sa bláznivo smiať a ja som sa ho vtedy začala naozaj báť. S Mirom som sa radšej nestretávala, pre svoje a možno aj pre jeho dobro. A radšej som naozaj nikam nechodila. Mala som pred štátnicami, tak som sa venovala učeniu. Kamaráti ma nespoznávali, ale bála som sa komukoľvek povedať, čo sa stalo. Vedela som však, že sa ho len tak ľahko nezbavím. Vyriešila som to preto radikálne“.
"Útek"
„Po štátniciach, ktoré som aj napriek neuveriteľnému psychickému tlaku našťastie zvládla, som zavolala známej, ktorá žije v Anglicku, či nemôžem prísť na leto k nej aby som sa zlepšila v angličtine. Súhlasila. Kúpila som si letenku, naschvál v takom čase, aby ani náhodou „nehliadkoval“ a skrátka som odišla. Na dvadsať mesiacov. Áno, možno by bolo jednoduchším riešením zájsť na políciu a ukázať im výhražné smsky, ale nebola som si na sto percent istá, či to pomôže a chcela som to ukončiť raz a navždy. V Anglicku sa mi podarilo nájsť celkom fajn prácu a dokonca som si tam našla aj známosť, ktorá tam ale aj skončila. Viem si predstaviť, ako ON netrpezlivo čakal a písal výhražné smsky, pokúšal sa mi volať (pred odchodom som si slovenské číslo zrušila a moje anglické číslo som nedala naozaj nikomu) a potom to nevydržal a zazvonil mojim rodičom, ktorí ho predtým v živote nevideli. Povedal im čosi ako, že je môj dlhoročný kamarát a nevie sa mi dovolať. A viem si predstaviť ten zmrznutý výraz jeho tváre, keď mu povedali, že som odišla do zahraničia, ale nedá sa so mnou spojiť. Tie pocity, ktoré s ním museli lomcovať – zlosť, potupa, bezmocnosť. Myšlienka na to, že ma stratil a že naozaj nebudem jeho, že ma nebude mať pod kontrolou. Samozrejme, že som sa bála o rodičov, pretože som si už netrúfala odhadnúť, čoho je schopný. Volala som im z pevnej linky takmer každý deň. Našťastie to ale dopadlo dobre a všetci to prežili v zdraví. Napokon, išlo mu o mňa. Netrúfam si odhadnúť, ako dlho trvalo kým spracoval fakt, že je proste koniec a ani neviem, či si to vlastne niekedy pripustil“.
Dnes
„Po návrate z Anglicka som ho ešte nestretla a je tomu už pár rokov. Možno odišiel z mesta alebo si našiel inú obeť, to naozaj neviem a ani to nechcem vedieť. Popravde, bojím sa stretnutia s ním, aj keď už som dnes úplne iná, zrelšia a vyrovnanejšia. A aj keď to znie ako klišé, naozaj mám pocit, že všetko zlé je na niečo dobré, alebo skôr, že sa všetko deje z nejakého dôvodu. V Anglicku som sa naučila perfektne jazyk, vďaka čomu som si tu doma našla skvelú prácu. A už nechcem odísť. Tobôž nie, kvôli nejakému chlapovi. To ale neznamená, že je správne, že sa toto deje. Žiadny chlap by nás nemal ovládať, dusiť nás a vyhrážať sa nám. Žiadneho chlapa by sme sa nemali báť. A ak sa to aj stane, mali by sme o tom s niekým hovoriť, pretože samy sa z toho ťažko vymotáme“.
Toto je odkaz o Aleny, ktorá si prešla peklom. Zažívala pocity strachu a bezmocnosti. Bála sa o tom hovoriť s kýmkoľvek zo svojho okolia, aby ho neohrozila. A neverila, že jej vedia pomôcť odborníci. Dnes už to ale vníma inak. Je si vedomá toho, že to mohla stopnúť hneď na začiatku a nedať sa vystrašiť vyhrážkami. Isteže, ľudia vedia byť nebezpeční, ale podliehať ich nátlaku nie je správne. Je to predsa váš život a nikto ho nemôže riadiť. Treba o tom hovoriť, aby ste v tom neboli samy. Trestné oznámenie je najúčinnejšie, ak máte v rukách preukázateľné dôkazy (sms-ky, e-maily). Tiež je možné obrátiť sa na anonymnú linku obetiam domáceho násilia www.pomocobetiam.sk alebo na advokáta, ktorý vám poradí, ako v týchto prípadoch postupovať. Pamätajte, že nečinnosť je v takomto prípade najhoršou voľbou.
