Váš život sa zmenil v momente, keď ste prekonali porážku. Spomínate si na deň, keď sa to stalo? Aké boli prvé príznaky?
Stalo sa to, keď som mala 28 rokov. Bola som tehotná a vôbec som nepatrila medzi ľudí, pri ktorých by som si predstavovala, že ich môže postihnúť cievna mozgová príhoda. Pamätám si, že sa zrazu niečo stalo. Prestala som normálne rozprávať a prestala som ovládať pravú stranu tela. A dnes, keď sa na to pozerám spätne, je pre mňa až neuveriteľné, že som vtedy vôbec netušila, čo sa so mnou deje.
Vedeli ste vtedy, čo sa s vami deje, alebo ste si najskôr mysleli, že ide o niečo iné?
Vôbec som nevedela, čo sa so mnou deje. Dokonca som vtedy ani nevedela, čo je cievna mozgová príhoda. Mala som 28 rokov, bola som tehotná a vôbec mi nenapadlo, že by sa niečo také mohlo stať práve mne. Vedela som, že so mnou niečo nie je v poriadku. Nedokázala som normálne hovoriť, prestala som ovládať pravú stranu tela, ale nevedela som si to pomenovať. Nevedela som: Toto je porážka a to je stav, pri ktorom rozhoduje čas. A práve preto dnes tak veľmi hovorím o osvete. Pretože keď človek nevie, čo sa s ním deje, nemusí ani pochopiť, že potrebuje okamžitú pomoc.
Dnes už viem, že pri cievnej mozgovej príhode rozhodujú minúty. Vtedy som však bola mladá žena, tehotná, a slovo „porážka“ sa ma v mojej hlave vôbec netýkalo.
Ako rýchlo ste sa dostali k odbornej pomoci a čo podľa vás rozhodlo o ďalšom priebehu vášho zotavovania?
Veľmi rýchlo, nakoľko som išla krývajúc k autu, ale nevedela som už ani kľúče od auta nájsť, tak som zavolala manželovi, a mysliac, že mu artikulačne dobre hovorím, že som unavena, a neviem nájsť kľúče od auta, a potrebujem isť domov si ľahnúť, a na druhej strane manžel počul len nejaké zvuky čo som vydávala a chvalabohu je manžel z lekárskej rodiny, čiže vedel že sa niečo so mnou deje, prišiel po mňa na parkovisko a zaviezol ma na centrálny príjem. A .... Po akútnej fáze prišla rehabilitácia a dlhá cesta zotavovania. Až postupne som začala chápať, čo sa vlastne stalo a čo všetko bude nasledovať.
Pre mňa bolo veľmi dôležité, že som mala možnosť rehabilitovať a postupne pracovať na tom, aby som znovu získala čo najviac zo svojich schopností. Dnes už viem, že pri porážke nestačí človeka zachrániť v akútnej fáze. To je iba začiatok. Potom prichádza dlhá cesta rehabilitácie, logopédie, psychickej podpory a návratu do života.
Čo bolo po porážke pre vás najťažšie – fyzické obmedzenia, komunikácia, psychika alebo prijatie novej reality?
Asi všetko naraz. Mala som problém s pravou stranou tela, ale veľmi ťažká bola pre mňa najmä komunikácia. Mala som 99% nú globálnu afáziu. Čiže som prišla o všetky komunikačné schopnosti, ktoré si človek buduje počas celého života, čiže som bola zrazu nikto.
Vedela som, čo chcem povedať. Vedela som, čo si myslím. Ale nedokázala som to dostať von tak, ako som chcela.
A to je neuveriteľne frustrujúce. Človek môže byť úplne prítomný, môže všetkému rozumieť, ale zrazu nevie povedať jednoduchú vetu. Postupne sa k tomu pridala aj neistota a hanba. Bála som sa komunikovať s ľuďmi, čo povedia keď urobím chybu, zasmejú sa mi. Človek sa začne pozorovať – ako rozpráva, ako sa hýbe, ako na neho pozerajú ostatní. Ale po 10 rokoch sledovania ostatných som pochopila, že to všetko je len v mojej hlave, každý riešime len samých seba. A myslím si, že práve toto je jedna z vecí, o ktorých sa po porážke hovorí veľmi málo.
Bol moment, keď ste si povedali: „Zvládnem to“?
Nebolo to jedno konkrétne ráno alebo jeden veľký moment. Od začiatku som ani nerozmýšlala nad možnosťou, že ostanem v stave, do akého ma priviedla porážka. Bolo absolútne prirodzené, že sa musím dostať späť. Bolo to veľa malých víťazstiev. Človek po porážke začne úplne inak vnímať obyčajné veci. To, čo je pre zdravého človeka samozrejmosť, môže byť pre pacienta po porážke obrovským úspechom. A práve z týchto malých víťazstiev sa podľa mňa skladá návrat späť.
Ľudia si často myslia, že po prepustení z nemocnice je najhoršie za nimi. Je to tak?
Nie. Práve naopak. Myslím si, že toto je jedna z najväčších vecí, ktoré si spoločnosť neuvedomuje. V nemocnici ste pacient. Máte lekárov, sestry, rehabilitačných pracovníkov. Všetci vedia, že potrebujete pomoc. A potom vás prepustia domov. A zrazu stojíte pred otázkami:
Čo teraz? Kam mám ísť? Kto mi pomôže? Ako mám pokračovať v rehabilitácii? Ako mám pracovať s rečou? Vrátim sa ešte niekedy do života, ktorý som poznala?
A presne vtedy sa podľa mňa začína druhá časť celého príbehu.
Ako vyzerala vaša cesta späť k bežnému životu?
Bola veľmi dlhá a nebola jednoduchá. Takmer desať rokov som bola doma. Dnes to možno znie neuveriteľne, keď ma ľudia vidia behať, športovať, organizovať Beh Neporazených a vystupovať na verejnosti.
Ale cesta k tomu bola veľmi dlhá. Najmä po psychickej stránke. Bolo obdobie, keď som sa bála ísť medzi ľudí. Keď som riešila, ako rozprávam, ako vyzerám, ako sa hýbem a čo si o mne ľudia myslia. Človek sa môže veľmi ľahko uzavrieť. A potom som postupne začala hľadať cestu späť. Veľmi mi pomohol pohyb. Začal som robiť pilates, to bolo asi jedno z mojich najlepších rozhodnutí. Bolo to o tom, že som sa chcela vrátiť späť do života. Postupne som začala športovať viac a viac. A dnes behám. A keď sa nad tým zamyslím, je to pre mňa vlastne neuveriteľné. Žena, ktorá sa kedysi bála vyjsť medzi ľudí, dnes organizuje športové podujatie, na ktorom sa stretávajú stovky ľudí.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí sa po porážke cítia bezradní alebo strácajú motiváciu?
Aby sa nevzdávali len preto, že dnes niečo nejde. Po porážke sa veľmi ľahko pozeráte na svoj starý život a hovoríte si: „Takto som už nikdy fungovať nebude.“ Ale človek nevie, čo bude o rok alebo o päť rokov. Hlavne v mozgu mame nespočetné množstvo spiacich neurónov, ktoré treba len možno trošku nabudiť, aby sa zobudili a celý proces sa obnovil. Ja som si tiež nevedela predstaviť, kde budem dnes. Keby mi niekto vtedy povedal, že budem behať, športovať a organizovať Beh Neporazených, asi by som mu neverila.
Preto hovorím: Nepozerajte sa na celú cestu. Pozerajte sa na najbližší krok. Natáčajte sa a pozerajte si videá s dvojtýždenným odstupom, aby ste videli progres, ktorý ste vedeli urobiť. MOTIVUJTE SA!
Akú úlohu zohrala rodina a blízki vo vašej rekonvalescencii?
Obrovskú. Človek po porážke potrebuje cítiť, že stále patrí do života. Ale zároveň si myslím, že rodina musí nájsť hranicu medzi pomocou a tým, že všetko urobí za pacienta. Niekedy je totiž najväčšou pomocou nechať človeka skúsiť niečo sám. Aj keď to trvá dlhšie. Pretože pacient potrebuje znovu nadobudnúť pocit: Ja to dokážem.
Zmenil sa po tejto skúsenosti váš pohľad na zdravie a životné priority?
Úplne. Pred porážkou som množstvo vecí považovala za samozrejmosť. Dnes viem, že samozrejmosťou nie je ani to, že ráno vstanete, prejdete sa, rozprávate, vezmete do ruky pohár alebo si idete zabehať. A možno práve preto dnes žijem intenzívnejšie.
Prečo ste sa rozhodli založiť alebo viesť občianske združenie Porážka.sk?
Pretože som sama zažila, čo znamená byť pacientom po porážke. A postupne som si začala uvedomovať, že to, čo chýbalo mne, chýba aj ďalším ľuďom. Sú to najmä Informácie, čo sa musí konať po prepustení z nemocnice, na čo má pacient po porážke nárok, kam umiestniť pacienta do akého rehabilitačného zariadenia. Podpora. Kontakt s ľuďmi, ktorí si tým prešli. Informácie o rehabilitácii, logopédii a možnostiach, ako sa vrátiť späť do života. Občianske združenie Porážka.sk nevznikla ako podnikateľský projekt. Vznikla z potreby. Z potreby povedať pacientom a ich rodinám: Nie ste v tom sami.
Čo bolo tým hlavným impulzom?
Moja vlastná skúsenosť a najmä to, že tu vtedy žiadna pomoc, alebo informácie neboli. Keď si niečím prejdete, začnete vidieť veci úplne inak. A ja som nechcela, aby ďalší človek po porážke zostal doma s pocitom, že jeho život sa skončil. Alebo to poviem ešte inak, že nechcem, aby si ktokoľvek, kedykoľvek musel prechádzať tým, čím som si musela prechádzať ja.
Akú pomoc dnes združenie poskytuje ľuďom po porážke a ich rodinám?
Snažím sa ľudí informovať a prepájať. Hovorím o rehabilitácii, logopédii, afázii, návrate do života, prevencii a možnostiach, ktoré pacienti a ich rodiny majú. Veľkou témou je pre mňa komunikácia, pretože afázia je po porážke obrovský problém. A práve preto pracujem aj na projekte online logopedickej platformy pre ľudí po CMP.
S akými problémami sa na vás pacienti najčastejšie obracajú?
Veľmi často jednoducho nevedia, čo majú robiť po prepustení z nemocnice. Kam ísť na rehabilitáciu. Kde hľadať logopéda. Ako pokračovať v liečbe. Aké majú možnosti. A potom sú tu rodiny, ktoré sú často úplne vyčerpané a potrebujú, aby im niekto vysvetlil, čo môžu urobiť. A v konečnom dôsledku sa len ľudia, alebo rodinní príslušníci ktorí majú potrebu sa vyrozprávať.
Čo podľa vás na Slovensku ľuďom po porážke najviac chýba?
Nadväzujúca starostlivosť. Máme množstvo skvelých odborníkov. Ale pacient by podľa mňa nemal po prepustení z nemocnice dostať pocit, že teraz si už musí všetko vybaviť sám. Potrebujeme lepšie prepojenie medzi nemocnicou, rehabilitáciou, logopédiou, rodinou a samotným pacientom. A lepšiu zdravotnú starostlivosť. Veľa rehabilitačných zariadení, ktoré poskytujú naozaj kvalitnú starostlivosť nemajú od zdravotných poisťovní preplácané výkony. Či že je na pacientovi, aby si hradil všetko sám, a ono je to až likvidačné pre pacienta.
Ako dôležitá je podľa vás podpora po psychickej stránke, nielen rehabilitácia tela?
Obrovsky. Keď niekomu nefunguje ruka alebo noha, všetci okamžite vidia problém. Ale keď človek stráca sebavedomie, bojí sa komunikovať alebo sa začne izolovať, často to zvonku vôbec nevidíte. A pritom psychika môže byť rovnako dôležitá ako rehabilitácia tela.Nestačí človeka rozhýbať. Musíme ho dostať späť medzi ľudí a späť do života.
Aké úspechy alebo príbehy ľudí zo združenia vám zostali najviac v pamäti?
Pre mňa je úspech každý človek, ktorý urobí niečo, o čom si predtým myslel, že to nedokáže. Niekedy je obrovským úspechom to, že človek po porážke príde medzi ľudí. Za mňa majú všetci pacienti, ktorí majú tie „gule“ sa postaviť na štart behu neporazených, prísť medzi zdravých ľudí, neskutočný obdiv.
Organizujete teraz Beh Neporazených. Kto všetko sa môže prihlásiť?
Naozaj každý. Tento rok máme 5-kilometrovú a 10-kilometrovú trať, detské behy a špeciálnu 100-metrovú kategóriu pre ľudí po cievnej mozgovej príhode. A práve táto kategória je pre mňa veľmi dôležitá. Nechcem, aby boli pacienti niekde bokom a aby sa na nich pozeralo ako na ľudí, ktorých treba ľutovať. Chcem, aby boli súčasťou športového podujatia a všetci zdraví ľudia videli, aké následky môže mať porážka. Beh Neporazených sa uskutoční 10. októbra 2026 v River Parku v Bratislave.
Mnohí ľudia stále podceňujú príznaky porážky. Ktoré varovné signály by mal každý poznať?
Náhla asymetria tváre, slabosť alebo ochrnutie ruky či nohy, porucha reči, náhle problémy s videním, rovnováhou alebo koordináciou. A hlavne – ak sa niečo z toho objaví náhle, nečakať, či to prejde. Volajte 155.
Čo by mal človek urobiť, ak má podozrenie, že niekto v jeho okolí dostal porážku?
Okamžite volať záchranku. 155. Nečakať. Nesnažiť sa počkať, či sa stav nezlepší. Pri porážke rozhoduje čas.
Je podľa vás na Slovensku dostatočná informovanosť o prevencii cievnej mozgovej príhody?
Myslím si, že sa to zlepšuje, ale stále máme veľa práce. Veľa ľudí síce pozná slovo porážka, ale nevie, ako vyzerá a čo má v takej situácii urobiť. A ešte väčší problém vidím v prevencii.
Aké rizikové faktory ľudia najčastejšie ignorujú?
Vysoký krvný tlak, cholesterol, cukrovku, fajčenie, nedostatok pohybu, obezitu, ale aj niektoré srdcové ochorenia. Problém je, že veľa z týchto vecí nebolí. Človek sa cíti dobre a myslí si, že je zdravý.
Čo môže každý z nás urobiť už dnes, aby znížil riziko porážky?
Poznať svoj krvný tlak, cholesterol a cukor. Hýbať sa. Nefajčiť. Starať sa o svoju hmotnosť. Chodiť na preventívne prehliadky. A hlavne poznať príznaky porážky. Pretože možno raz nebudete zachraňovať seba, ale niekoho blízkeho.
Keby ste mohli stretnúť samu seba v deň pred porážkou, čo by ste jej povedali?
Ťažko povedať, pretože ja som to mala geneticky dané, a na to, aby som predišla porážke by som musela podstúpiť genetické testy, ktoré nie sú bežné a preplácané poisťovňou.
