Čo vám táto skúsenosť dala, hoci prišla v ťažkej chvíli?
Dala mi úplne iný pohľad na život a dala mi aj určitý zmysel. Nechcem povedať, že porážka bola niečo dobré. Nebola. Ale keď už sa mi stala, rozhodla som sa, že z nej skúsim urobiť niečo, čo pomôže ďalším ľuďom. Všetko zlé je na konci dňa dobré!
A tak vznikla Porážka.sk občianske združenie.
Čo je najväčší mýtus o ľuďoch po porážke, ktorý by ste chceli zmeniť?
Že ich život sa skončil. Neskončil. Možno bude iný. Možno bude cesta späť oveľa dlhšia. Možno človek už nebude presne tým človekom, ktorým bol predtým. Ale stále môže žiť. Môže pracovať. Cestovať. Športovať. Milovať. Mať rodinu. Mať sny. Ja som toho dôkazom.
Aký odkaz by ste poslali ľuďom, ktorí práve prežívajú prvé dni po porážke?
Nevzdávajte sa. A rodinám by som povedala – buďte trpezliví. Alebo napíšte mi,ja vás povzbudímJ Možno dnes nevidíte žiadny pokrok. Ale neznamená to, že nepríde. Po porážke sa všetko meria inak. Pre zdravého človeka možno nič. Pre pacienta po porážke môže byť toto jeho najväčšie víťazstvo.
Čo by ste si želali, aby si ľudia po vypočutí vášho príbehu odniesli?
Chcela by som, aby si zapamätali tri veci. Ale úplne na začiatok, choďte na preventívnu prehliadku, starajte sa o seba. Po prvé – porážka sa netýka iba starých ľudí. Mne sa stala v 28 rokoch. Po druhé – treba poznať jej príznaky a konať okamžite. Ja som ich vtedy nepoznala. Ani som nevedela, čo je cievna mozgová príhoda.
A po tretie – po porážke sa život nekončí.
Možno sa zmení a budete musieť začať od úplných základov. Možno budete potrebovať oveľa viac času, ako ste si predstavovali, ale stále máte pred sebou život. A ja dnes robím všetko preto, aby to vedeli aj ďalší ľudia po porážke.
Porážka mi zobrala časť života. Ale nevzala mi celý život. A možno práve preto dnes hovorím: Nenechaj sa poraziť.
