Kto by si ju nepamätal ako pôvabnú a ľahko ironickú učiteľku Elišku z komédie Trhák? A kto by si nevybavil jej hity ako Duhová víla, Studánko stříbrná, Můj čas alebo Biograf láska? Hana Zagorová by tento rok oslávila osemdesiate narodeniny. „Čím viac som o nej písal, tým viac som si uvedomoval, aká magická bola jej moc vstupovať hlboko do ľudských sŕdc,“ hovorí Pavel Hénik (49) pre časopis Téma. Spisovateľ a autor biografie Hana Zagorová: Žít tady a teď sa podelil s čitateľmi, ako kniha vznikala. Kedy speváčka prvýkrát zažiarila na javisku? Ako sa dozvedela o svojej vážnej diagnóze? A ktorá pieseň jej prirástla k srdcu?
Spomeniete si, kedy ste prvýkrát počuli pieseň od Hany Zagorovej?
Popravde, vôbec si na ten prvý moment nespomínam. Napríklad pri Vaškovi Neckářovi mám to prvé stretnutie jasne spojené s detstvom a s rozprávkou Šíleně smutná princezna. Ale pri Hanke to tak nemám. Mám pocit, že tu jednoducho vždy akosi bola.
Ako vám napadlo, že o nej napíšete knihu?
S vydavateľstvom sme už predtým pripravili biografiu k osemdesiatym narodeninám Václava Neckářa a začali sme sa rozprávať o tom, že by sme mohli urobiť ešte niečo ďalšie. Samozrejme sa ponúkal Karel Gott, lenže o ňom už vyšlo veľa kníh. Hanka mi prišla ako jasná voľba. A keď mi potom z vydavateľstva zavolali, cítil som obrovskú zodpovednosť voči fanúšikom, takže som do telefónu odpovedal, že si to chcem premyslieť, ale že ma tá ponuka nesmierne zaujíma. V priebehu niekoľkých dní sme sa potom dohodli, že do toho spoločne pôjdeme.
Vybavíte si tú chvíľu, keď ste prišli do Petřkovíc, kde Hana Zagorová vyrastala?
Asi vás sklamem, ale v Petřkoviciach som nebol. Pozrel som si totiž rôzne dokumenty a zaujala ma jedna vec. Keď s Hankou natáčali v Petřkoviciach, sama nechcela vstúpiť do domu, v ktorom vyrastala. Brala to tak, že tam už bývajú cudzí ľudia a že už je to ich domov, nie jej. Ja som sa Hanku snažil spoznať cez ľudí, ktorí s ňou žili, pracovali alebo boli dlhé roky súčasťou jej života. A to sa napokon stalo jedným z hlavných kľúčov k celej knihe. Keď mi o nej rozprávali, bolo to také intenzívne, že sa zrazu minulosť preklopila do prítomného času a mal som pocit, že Hanka každú chvíľu vojde do dverí.
V knihe Žít tady a teď spomínate citáciu z rozhovoru z roku 1985, kde Hana Zagorová povedala: „Dodnes, keď sa povie domov, mám gýčovú predstavu. Dom s otvoreným oknom, z ktorého sa vždy šíri vôňa, pretože nebolo dňa, aby mamička niečo nenapiekla, nezavárala, nesmažila... Domov je pre mňa istota – základný kód môjho života.“ Aké bolo jej detstvo?
Hanka mala veľké šťastie, že sa narodila do harmonickej a funkčnej rodiny. Otec Josef bol manuálne zručný, zároveň múdry, vzdelaný, technicky zameraný a rodinu sa snažil čo najlepšie zabezpečiť. Pôvodne vyštudoval strojné inžinierstvo. Živil sa ako stavbár a fascinovala ho technika. Miloval autá, a dokonca patril k prvým športovým letcom na Morave.
A čo mama Edeltruda?
Tá pochádzala z litovského šľachtického rodu Boczianowských, ktorého história siaha až do 16. storočia. Na rozdiel od otca bola naopak múzického založenia. Krásne spievala, tancovala, hrala na klavír a ukulele a obe dcéry Evelýnu a Hanu viedla k umeniu. Boli to divošky a s bábikami sa veľmi nehrali. Rodičia im dávali priestor objavovať svet a vymýšľať vlastné hry. Tradovala sa jedna rodinná historka, ako Hanka a jej o dva roky staršia sestra Evelýna, ktorej doma nepovedali inak ako Ebi, raz svojim bábikám usporiadali pohreb. Na Hankinom detstve je však podľa mňa zaujímavé, že hoci vyrastala v prvej polovici päťdesiatych rokov, z jej spomienok vôbec necítite atmosféru budovateľského komunizmu. Naopak, dýcha z nich slobodný prvorepublikový duch.
Vybavíte si nejaký čriepok zo speváčkinho detstva?
Vo vilke Hankiných rodičov sa pravidelne schádzala širšia rodina a usporadúvali sa večierky. Prichádzali strýkovia a tety, všetci boli slávnostne oblečení, dodržiavalo sa dekórum. Aj Hanka s Ebi boli krásne upravené. Netrpezlivo čakali na poschodí vo svojej izbe na okamih, keď dostanú dovolenie zísť dolu medzi dospelých. Tam si odbyli desať minút šťastia, keď sa mohli porozprávať s dospelými, a potom otecko zaklopal na cibule (vreckové hodinky na retiazke, pozn. red.), čo bolo znamenie, že ich čas vypršal, a bez protestov sa zase odobrali späť do svojej izby. Zoberte si, že sa to odohrávalo v dobe, ktorá podobným stretnutiam príliš nepriala. Možno to bola určitá forma vzdoru. Hankini rodičia boli kultúrni, vzdelaní ľudia a svet okolo nich sa rýchlo menil pod tlakom režimu, ktorý bol tupý a lajdácky. Možno práve preto sa vnútri svojho domu uzavreli do vlastného sveta, kde sa to snažili prežiť.
V úvode knihy spomínate zaujímavú príhodu. Vraj Hanke vŕtalo hlavou, či nie je adoptovaná, pretože bola jediná blondínka v rodine...
To je jedna z mojich najobľúbenejších historiek. Krásne ukazuje, aká bola Hanka už ako dieťa. Keď narazila na nejaký problém, nepanikárila a začala ho riešiť. Ako malá videla, že otecko je tmavovlasý elegán, mamička snedá krásavica, ktorá vyzerala ako Talianka. A Ebi bola celá po nich – krásna dlhovlasá brunetka. Hanka bola, naopak, kučeravý a blonďavý drobec. Pripadala si ako malá ťavička s blonďavou hrivou, chudými nohami a buclatými kolenami. Občas si ju dokonca mýlili s chlapčekom. Trošku tým trpela. Vŕtalo jej hlavou, prečo práve ona je iná a či náhodou nie je adoptovaná. Vybrala sa teda na národný výbor, aby odhalila pravdu. Našťastie predseda výboru rodinu Zagorovcov poznal. Najprv sa vydesil a spýtal sa, či sa k nej doma nesprávajú zle alebo či ju rodičia nebijú. Hanka ho rýchlo uistila, že nič také sa nedeje. Chcela len vedieť, či naozaj patrí do svojej rodiny. Predseda ju upokojil, že adoptovaná rozhodne nie je, a poslal ju domov.