Na prvý pohľad sa toto leto nelíši od tých predchádzajúcich. Dcéra bola v tábore, na ktorý sa tešila celé mesiace, s nami si užila dovolenku pri mori a ešte stále máme pred sebou niekoľko týždňov prázdnin. Napriek tomu mám pocit, akoby pre ňu už bolo po lete. Čoraz častejšie ju nachádzam, ako sedí vo svojej izbe, pozerá do telefónu alebo len tak pred seba a po lícach jej tečú slzy. Keď sa spýtam, čo sa stalo, rýchlo si ich utrie a povie iba: „Nič.“ Viem, že moje opakované otázky jej lezú na nervy, ale nedokážem to nechať len tak. Veď nikto neplače pre nič. Nikdy predtým taká nebola.
Aj po iných táboroch jej bolo smutno, ale už na druhý deň sa tešila na kamarátky alebo plánovala, čo budeme robiť ďalej. Po dovolenke si pozerala fotografie, smiala sa a rozprávala, kam by chcela ísť nabudúce. Teraz akoby už žiadne nabudúce nevidela. Akoby pred ňou nebolo nič, na čo sa dá tešiť. Keď sa jej na to pýtam, buď ma úplne ignoruje, alebo povie, že je jej jednoducho smutno, lebo prázdniny sú už za v polovicou a o chvíľu sa bude musieť vrátiť do školy.
Je problém v škole?
O tej nechce ani počuť. Skúšala som sa jej priamo opýtať, či sa tam niečo deje. Iba krúti hlavou. V noci nad tým premýšľam a hlavou mi bežia tie najhoršie scenáre. Čo ak zažíva šikanu a bojí sa mi to povedať? Ale prečo? Tesne pred koncom školského roka odišla jej najlepšia kamarátka, ktorá sa s rodičmi odsťahovala za hranice, sú však naďalej denno-denne v kontakte, píšu si, vidia sa cez videochaty… Viem, že to nie je ako predtým, ale nespomínala, že by sa kvôli tomu trápila. Aj keď je možné, že jej dochádza, že keď sa v septembri vráti do triedy, už tam nebudú spolu. Nebude tam niekto, pri ktorom nemusela premýšľať, čo povie, ako vyzerá a či niekam patrí… Som jej mama a ešte donedávna som mala pocit, že viem o všetkom, čo prežíva. Teraz sedím pár centimetrov od nej a zdá sa mi, že je odo mňa strašne ďaleko.
Niekedy mi napadne, či to nie je pubertou. Či jednoducho nie je na všetko len citlivejšia. Viem, že v trinástich je každý smútok väčší, každá strata bolestivejšia a každý problém môže pôsobiť ako koniec sveta. Hovorím si, že možno zbytočne panikárim a robím z komára somára. Ale nie je predsa normálne sledovať zdravé, šikovné dievča, ktoré sa ešte pred pár mesiacmi vedelo smiať od rána do večera, ako sa prestáva tešiť zo života. Čo mám teda robiť?
Odborníčka radí: Smútok k dospievaniu patrí
Akokoľvek jej dcéra tvrdí, že sa nič nedeje, jej vyplakané oči mama nemôže nechať len tak. Ako jej však podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej pomôcť, keď nepovie, čo ju trápi?
Smútok k dospievaniu prirodzene patrí. Prechod z detstva do dospelosti je plný zmien v telesnej a následne aj v psychickej a sociálnej oblasti. Emócie sú nestále, intenzívnejšie a nálady sa rýchlo striedajú aj bez zjavnej príčiny. Bývajú sprevádzané precitlivenosťou a zvýšenou potrebou súkromia. Dospievajúci sa vyrovnáva s tým, že opúšťa bezpečný detský svet, ale ešte nevie, ako prevziať zodpovednosť dospelého. Zdrojom smútku sú nové, neznáme situácie pri hľadaní identity a riešení medziľudských vzťahov. Problémom sa stáva, keď trvá bez prestávky viac ako dva týždne a je spojený s úplnou stratou záujmov a s totálnou izoláciou od rodiny aj priateľov. Michaela dcére pomôže, keď bude rešpektovať jej súkromie a naďalej udrží bezpečné zázemie s ponukou pomoci.
Ako zvládnuť nečakané nálady dospievajúcich?
1. Netrvajte na to, aby vám dieťa svoje pocity okamžite vysvetlilo. Dospievajúci niekedy skutočne nevie pomenovať, prečo je smutný, podráždený alebo sa mu chce plakať.
2. Rodič nemusí pocitu potomka rozumieť, aby ho mohol prijať. Uznanie emócie neznamená súhlas s každým správaním. Dáva však dieťaťu istotu, že ani v nepríjemnom rozpoložení nie je samo.
3. Počas rozhovoru sa vyhnite rýchlym radám a vetám ako „veď o nič nejde“. To, čo sa dospelému zdá malé, môže mať totiž vo dospievajúceho veľkú váhu.
