Väčšina ľudí si pri povolaní vodiča kamiónu predstaví statného chlapa, často s bradou a v kockovanej košeli, ktorému sa na odpočívadle či pumpe radšej vyhnete. A nebola som výnimkou. Keď som však spoznala Anežku, môj názor sa otočil o 180 stupňov. Ako sa teda mladá blondínka dostala k tejto profesii? „Toto je klasická otázka, ktorú mi kladie každý, a vlastne odpoveď na ňu nie je nijako zaujímavá. Často počúvam, že niekto začal jazdiť preto, že to má v rodine, alebo napríklad študoval automechanika a vodičák na kamión mal v rámci štúdia. Ja som vlastne do svojich asi 20 rokov nevedela, že túto prácu chcem robiť. Dostala som sa k tomu tak, že som sa najprv začala zaujímať o osobné autá, rôzne tuningové zrazy, a tak som sa postupne dostala aj k veľkým autám. Zamilovala som sa do starých náklaďákov – Liaziek, Avií a Tatier. Začala som si kamióny natáčať pri ceste, čo môže znieť vtipne, ale niektorí dospelí si natáčajú vlaky, tak prečo by som ja nemohla kamióny, však? No a potom mi došlo: toto by som chcela skúsiť! A začala som si šetriť na vodičák na kamión,“ prezradila na úvod rdáčka z Hradca, ktorá po gymnáziu pokračovala v štúdiu na Policajnej akadémii v Prahe, kde sa venovala bezpečnostno-právnym štúdiám.
Od princeznej ku kamiónu
Jej cesta k veľkým autám bola skôr náhodná než plánovaná. „Ako malá som chcela byť princezná, neskôr právnička podľa vzoru filmu Pravá blondínka,“ priznáva s úsmevom. Na svoj prvý kontakt s kamiónom si pamätá dodnes. „Pamätám si na svoje úplne prvé riadenie kamiónu. Kamarát mi ho požičal priamo v areáli jednej firmy, keď som ešte nemala vodičák,“ opísala kľúčový moment. „Je to pre mňa taká ‘core memory‘, ktorú si budem pamätať celý život, pretože vtedy som si uvedomila, že túto prácu chcem robiť. Najnáročnejšie boli pre mňa určite začiatky, keď som z osobného auta presadla rovno do kamióna s vlekom – takzvaný tandem. Z malej Škody Fabie do súpravy dlhej približne 17 metrov. Keď to takto poviem, znie to naozaj šialene!“
Podpora aj ticho doma
Nie každý v jej okolí bol z jej rozhodnutia nadšený. „Vlastne som to nikomu veľmi nehovorila, lebo som vedela, že napríklad môjmu otcovi či babke by sa to nepáčilo – a mala som pravdu,“ priznáva. Napokon si išla vlastnou cestou. „Urobila som si vodičák a povedala som im to až vtedy, keď som už mala aj prácu, takže už nemohli nič namietať. Najviac ma podporil môj vtedajší priateľ, ktorý bol tiež kamionista. Na začiatku mi veľmi pomohol – psychicky aj tým, že mi vysvetľoval, ako veci fungujú v praxi,“ reagovala blondínka, ktorá je aktuálne bez partnera.
Predsudky ju nezastavia
Ako žena v tomto odbore si vypočuje všeličo. „V reálnom živote ani nie, ale na sociálnych sieťach veľmi. Čítam komentáre o tom, že ženy patria za sporák alebo či si viem vymeniť koleso. Keď to nezvládne muž, je to v pohode, ale keď žena, je z toho problém,“ hovorí otvorene. „Už som si zvykla, že na sociálnych sieťach bude človek kritizovaný za všetko. A vlastne som rada, že aj kritika existuje – nechcem byť niekto, kto sa snaží zapáčiť každému. Na cestách vidím čoraz viac žien – kamionistiek, vodičiek autobusov či električiek. Je super vidieť, že sa toho neboja. Na druhej strane, negatívne komentáre na internete môžu ženy odrádzať, čo ma mrzí. Mňa to však skôr motivovalo ukázať, že sny sa dajú naplniť,“ priznala.
Život na nočných cestách
Anežkin pracovný deň sa začína večer. „Moja pracovná doba väčšinou začína medzi 17. a 19. hodinou a končí približne medzi treťou a šiestou ráno, takže pracujem prevažne na nočných zmenách,“ vysvetľuje. Tomu prispôsobila aj svoj režim. „‘Ráno‘ teda vstávam okolo poludnia, približne medzi 12. a 14. hodinou. Snažím sa deň začať aktívne – väčšinou si doprajem prechádzku alebo idem do posilňovne, aby som mala počas noci dostatok energie. Pripravím si jedlo, zbalím veci a nastupujem do kamióna. Jazdím vopred stanovené linky, niekedy je počas zmeny len jedna, inokedy ich stihnem viac. Každá noc je v niečom iná, aj keď sa trasy opakujú.“
Na tejto práci ju láka najmä sloboda. „Najviac ma lákalo to, že človek má ‘kanceláriu‘ s výhľadom na krajinu, ktorá sa neustále mení. Páčila sa mi aj predstava slobody – že si človek je vlastným pánom, aj keď realita je trochu iná. A to, že môžem do práce brať svojho psa, bola už len čerešnička na torte,“ netajila sa rodáčka z Hradca.
Každodenné malé víťazstvá
Tie najlepšie momenty prichádzajú nečakane. „Najkrajší je ten pocit, keď sa mi podarí niekam zacúvať na prvýkrát a mám z toho úprimnú radosť. Možno sú to malé momenty, ale práve tie mi vždy pripomenú, prečo túto prácu robím. Najviac mi utkvel v pamäti moment, keď som zvládla náročnú situáciu úplne sama, pod tlakom, ale s chladnou hlavou. Práve takéto chvíle mi dokazujú, že aj žena si v tomto ‘mužskom‘ povolaní dokáže poradiť rovnako dobre.“
Zážitky, ktoré sa nezabúdajú
Niektoré momenty si bude pamätať navždy. „Raz som išla na miesto, kde som ešte nikdy nebola, trochu som zablúdila a ocitla sa v centre veľkého mesta medzi osobnými autami. Zrazu som prišla k mostu s výškovým obmedzením 3,8 metra, pričom moja súprava má približne 4 metre,“ opisuje blondínka. „Vedela som, že niektoré mosty sa dajú prejsť aj s rezervou, ale aj tak som mala rešpekt. Nakoniec som to s maximálnou opatrnosťou zvládla, no odvtedy mám k takýmto situáciám veľký rešpekt.“ Aj krízové momenty patria k jej práci. „Napríklad, keď mi na diaľnici praskla pneumatika. Je to obrovský šok, pretože to znie ako výstrel. Dôležité je zachovať pokoj, zastaviť na krajnici, zavolať políciu a správne označiť miesto – výstražný trojuholník a reflexná vesta sú samozrejmosť,“ vysvetľuje, že dôležitý je najmä pokoj. „Mám prácu, pri ktorej som každý deň doma, čo bola moja podmienka. Starám sa o svoju 80-ročnú babičku a 14-ročného psíka, takže si nemôžem dovoliť byť celý týždeň preč. A úprimne, asi ani nie som ten typ. Radšej mám však trasy, kde nemusím robiť pauzu po ceste a môžem si ju dať až v areáli nakládky alebo vykládky. Vozím najmä poštové zásielky – balíky rôznych tvarov a veľkostí,“ netajila sa.
Psík, Scania a pokoj v hlave
Bez svojho verného spoločníka by za volant nesadla. „Bez môjho psíka Danyho. Ak nemôže ísť so mnou, aspoň plyšák ho ‘zastúpi‘,“ hovorí s úsmevom. Má aj svoju obľúbenú značku. „Určite Scania. Zvykla som si na ňu už v autoškole a aj firma, pre ktorú pracujem, mi ju pridelila.“
Sny bez hraníc
Budúcnosť necháva otvorenú. „Neplánujem to robiť celý život, ale zatiaľ ma to baví, takže uvidím, kam ma to zavedie. Nechávam tomu voľný priebeh. Určite by som túto prácu odporučila – každému, kto má k tomu vzťah. Nie je to práca pre každého, ale netreba ju odmietať len preto, že nie je ‘typicky ženská‘,“ kladie dôraz na dôležité posolstvo. Jej odkaz je jasný: „Nech si idú za svojimi snami a nenechajú sa odradiť. Nebude to vždy ľahké, ale po každom daždi vyjde slnko. Dôležité je veriť si a nevzdať sa,“ dodala na záver inšpiratívna a odvážna vodička kamiónu Anežka Hadincová.
