„Tam som skončila pred pár mesiacmi,“ sklopila oči a zvesila plecia. „Šéfka ma vyhodila kvôli neskorým príchodom a surfovaniu po internete v pracovnej dobe. Som nanič, mami. Pripadá mi, že môj svet sa zmrštil len na nakupovanie vecí, ktoré nepotrebujem a aj tak nemám, kam by som ich nosila. Inak sa však už nedokážem tešiť vôbec z ničoho. Sú rána, keď nie som schopná vstať z postele. Potom sa pozriem na všetky tie nové veci a je mi zo seba zle. Popoludní som však zasa v obchode a znova nakupujem.“
Z tej spovede som pochopila, že Linda má vážny problém. V tej chvíli som, škola-neškola, som ju musela vziať domov. Celú cestu presedela v tmavých okuliaroch, neprehovorila ani slovo a ja som v duchu naplánovala, že oslovím svoju dobrú známu, psychologičku, aby poradila, čo ďalej.
Podarilo sa nájsť štrbinku v termínoch a Linda začala zakrátko chodiť na terapeutické stretnutia. A napriek manželovým protestom, že je len rozmaznaná, som presadila, aby prerušila štúdium. Máme ju teda pod dohľadom a zdá sa, že sa jej depresívne stavy pomaly zmierňujú.
Obchodom sa spolu vyhýbame oblúkom. Väčšinu jej vecí sa mi podarilo predať, hoci, samozrejme za zlomok pôvodnej ceny. Jej dlh sme však zaplatili. Dušuje sa, že nám peniaze vráti. Zatiaľ nemá z čoho. Musíme sa poriadne uskromňovať, a ja len dúfam, že nás celá tá hrozná udalosť ako rodinu nakoniec zomkne.
