Linda bola odjakživa bezproblémové dieťa, dobre sa učila a keď sme jazdili do zahraničia, pri pohľade na delegátky cestoviek v kostýmčekoch snívala, že raz bude ako ony. Páčilo sa je pozlátko života. Keď sa rozhodla študovať cestovný ruch, zdalo sa nám, že jej naivné sny sa zmenili na konkrétnu predstavu práce v hoteli alebo cestovnej agentúre, tak sme ju v tom podporili.
Zo štúdia, a hlavne zo života v Bratislave bola nadšená.
„Nemali by sme ju viac kontrolovať? Ako hospodári a tak?“ bol najprv z jej samostatnosti celý nesvoj manžel.
„Je dospelá a rozumná,“ obhajovala som ju a ona celé tri roky štúdia naozaj sekala dobrotu, učila sa výborne a aj jej spoločenský život sa zdal byť v poriadku.
Po troch rokoch si popri štúdiu našla brigádu v známej cestovnej agentúre, kde sa okrem odborných znalostí dbalo aj na reprezentatívny vzhľad a jej sa táto časť práce veľmi páčila. Pri jej čoraz redších návštevách doma prišla zakaždým v novom oblečení a ja som automaticky predpokladala, že si ho kupuje z platu v agentúre.
Na strednej škole bola skôr nevýrazná myška a teraz sa menila na mestskú dámu. O štúdiu hovorila čoraz menej, ale s manželom sme verili, že v jej veku je dosť zodpovedná a už ju netreba kontrolovať. To však bola osudová chyba.
Po čase jej zrazu začala chodiť pošta z viacerých bánk a keď som v jednom mesiaci za ňu preberala už desiatu zásielku od tej istej banky, urobila som, čo predtým nikdy – otvorila som ju a bol to šok. Už niekoľká upomienku, aby Linda splatila vysoký dlh na kreditnej karte. Zdesená som pootvárala aj ostatnú jej poštu a ukázalo sa, že má kreditiek niekoľko a dlh na nich prekračoval desaťtisíc eur!
Okamžite som vyťukala jej číslo, presvedčená, že musí ísť o omyl. Dlho to nebrala, ale nakoniec sa v telefóne predsa len ozval jej hlas. „Ahoj mami, prepáč, som práve v obchode. Zavolám ti neskôr.“
Neudržala som sa a hnev, ktorý mnou lomcoval, prebublal na povrch.
„Môžeš mi vysvetliť, čo robíš v obchode? Držím v ruke tvoje výpisy z účtu…“
Na druhej strane mi odpovedalo výrečné ticho. Nijaké zmätené otázky ani tobôž uisťovanie, že ide o chybu.
„Mami, neboj sa. Všetko to splatím. Skrátka to nerieš a už mi, prosím, nelez do mojej pošty,“ zmrazila ma.
Neverila som vlastným ušiam: „Vysvetlíš mi, ako si si, preboha, vyrobila taký dlh?“
