Dych sa im miešal. Jeho pery našli tie jej – jemne, hladne, potom nástojčivejšie. Bozk nebol len gestom, bol výmenou – túžby, dôvery, napätia, ktoré rástlo každou minútou.
Keď sa jej prsty zaborili do jeho chrbta, vedel, že je pripravená. Nie len telom, ale celou svojou bytosťou. Ich spojenie nebolo náhle – bolo to pomalé, plné rešpektu a horúcej blízkosti. Tlmené výkriky a zadržané vzdychy sa stali súčasťou hudby tejto noci.
A potom, keď všetko vyvrcholilo v tichom, dlhom objatí, zostali tak – zjednotení, spotení, spokojní. Na chvíľu neexistovalo nič mimo ich dvoch. Len pokožka na pokožke, dlane prepletené, a tlkot sŕdc, ktoré si našli spoločný rytmus.
„Zostaň,“ zašepkala.
Usmial sa. „Nikdy som nemal v pláne odísť.“
Ráno medzi dvoma dychmi
Závesy ešte stále nepustili dovnútra denné svetlo, ale ranný chlad sa už usádzal na oknách. Ona sa zobudila prvá. Nepohla sa – len ležala a vnímala teplo jeho tela vedľa seba. Spal pokojne, s miernym úsmevom na perách, akoby ešte sníval o nej. Vzala si tú chvíľu pre seba. Aby si ho zapamätala takto – odhaleného, zraniteľného, krásneho.
Dýchal pravidelne. Jej prsty sa pohli automaticky, ticho prešli po jeho ramene, po línii krku, po jazve, ktorú si všimla včera večer, ale nemala čas sa na ňu opýtať. Dotkla sa jej. Jemne, akoby ňou chcela prejsť aj minulosť, ktorá ju tam zanechala.
On sa pohol. Oči otvoril len na polovicu, ale úsmev sa rozšíril.
„Stále si tu,“ zašepkal, akoby sa uisťoval, že nebol len sen.
„Nikdy som nechcela odísť,“ odpovedala a naklonila sa k nemu. Pobozkala ho na čelo, na nos, na pery – krátko, ale s tým istým zmyslom, s akým sa ľudia dotýkajú ikon.
Jeho dlaň sa jej pritúlila k chrbtu a pomaly si ju pritiahol k sebe. Boli nahí, prikrytí len jemným plédom, ale necítili chlad. Len pokožku toho druhého, prísľub ďalšieho začiatku.
„Vieš, čo je najnebezpečnejšie na noci, ako bola táto?“ spýtal sa ticho.
Zavrtela hlavou.
„Že ju budeš chcieť znova. A znova. A nebudeš vedieť prestať.“
Pozrela sa mu do očí – už úplne bdelým, hĺbavým. „Tak prestaňme skúšať prestať,“ povedala.
On sa zasmial a otočil ju pod seba, s pohľadom, ktorý už nebol len milenecký, ale akoby sa v ňom miešala hravosť, túžba a láska, ktorá ešte nechcela byť pomenovaná.
Začali znova.
Tentokrát pomalšie. Inak. Ako dvaja, ktorí sa už nestavajú obrany.