Bohužiaľ sa ukázalo, že nádej, že Peter s nadobudnutými rokmi získa viac rozumu a zodpovednosti, sa rozplývala ako para nad hrncom. Stále vyvolával nejaké hádky a Rudo ani ja sme nevedeli, prečo to robí. Jeho drzosť nepoznala hraníc. S odretými ušami sa vyučil a krátko pred dvadsiatimi narodeninami bez rozlúčenia zmizol. Rudo to veľmi zle znášal.
„Mária, ja som sa tak snažil vychovať z neho slušného človeka. Mal všetko, v ničom sme ho neklamali a ty si sa k nemu chovala ako k vlastnému. Toto ja nikdy nepochopím,“ zdôveroval sa mi nešťastne.
„Nič si nevyčítaj. Urobil si pre neho všetko, čo si mohol. Aj to bývanie mal pekné. Izba s kúpeľňou a kuchynkou, kto toto v jeho veku má!“
„Vďaka tebe. Ja som si hovoril, že keď už to prerábame, tak až si nájde dievča, možno bude rád, že majú kde začať,“ hovoril Rudo, ako keby sa mi ospravedlňoval.
„Skutočne si nemáš čo vyčítať.“
„Je mi to veľmi ľúto. Aj kvôli tebe. Chovala si sa k nemu vždy pekne, ale on to nikdy neocenil. Kto vie, čo mu do hlavy pchala jeho mama. Vraj rané detstvo človeka ovplyvní viac, než sa môže zdať.“