Mrzelo ma, že je smutný, ale Petrovho zmiznutia mi ľúto nebolo. Rudo to nevedel, nechcela som robiť zbytočne zle, ale pokiaľ pri tom nebol, Peter sa ku mne choval vyložene hnusne. Neváhal použiť tie najhnusnejšie slová a s veľkou chuťou ma urážal. Venovala som sa mu ako vlastnému a dodnes nechápem, prečo to robil. Občas som sa musela veľmi držať, aby som mu jednu nevlepila.
Ale v tom čase mal už svaly ako Pepek námorník, a keby mi jednu vrazil, strávila by som zvyšok života v kotrmelcoch. Ruda na jednej strane trápilo, že sa syn tak nečakane osamostatnil, na druhej strane bolo vidieť, že sa mu tiež uľavilo. Susedia sa prestali sťažovať, doma bol pokoj. Želala som si, aby to vydržalo. Lenže to sa nestalo. Rudo nečakane zomrel. Zradilo ho srdiečko.
V živote mi nebolo tak hrozne a myslela som si, že horšie to už byť nemôže. Lenže bolo. Vďaka Petrovi. Stretli sme sa na Rudovom pohrebe. Neuronil ani slzu, a keď sa naše oči stretli, v tých jeho bol len výsmech a pohŕdanie. Znásobilo to moju bolesť. A ako keby nestačilo, že sa človek musí vyrovnať s odchodom milovaného človeka a postarať sa o jeho posledné veci, onedlho potom prišlo na rad dedičské konanie.
Nemala som silu na také veci myslieť, ale zákony sú neúprosné a na city neberú ohľady. Bolo treba nechať urobiť odhad ceny domu a potom nasledovala návšteva notára, kde som sa dozvedela, že dedím polovinu. Druhá náležala Petrovi. Nehnuteľnosť Rudo získal ako dedičstvo po svojej babičke dávno pred našou svadbou, dom bol len jeho a peniaze, ktoré som do rozšírenia investovala, nikde nefigurovali. Akoby aj, keď som celú sumu vybrala v hotovosti a dala ju Rudovi. Takto to vyzeralo, že všetko financoval on. Áno, bola som naivná.
„To ešte bude jazda,“ uškrnul sa na mňa Peter, keď sme odchádzali.