„Mám nejaká úspory, môžeme z povale nechať urobiť peknú podkrovnú izbu. Všetci budeme mať svoje súkromie a uľaví sa nám,“ presviedčala som muža.
Rudo bol ale hrdý a dlho o tom nechcel ani počuť, ale situácia sa stále zhoršovala. Predstava, že onedlho Peter dospeje a v dome sa budú tiesniť traja dospelí ľudia, rozhodla. Vybrala som svoje úspory a dala ich Rudovi.
„Toľko peňazí! To musíme ale ošetriť, láska. Dom je písaný iba na mňa, čo keby sa so mnou niečo stalo…“
„Čo by sa, prosím ťa, malo stať? Si mladý a zdravý. Toto nechcem počúvať!“ skočila som mu do reči.
Ešte chvíľu sa ma snažil presvedčiť. Ale ja som mala pocit, že by som sa musela hanbiť, keby som na to pristúpila. Vďaka Rudovi som mala domov, zázemie, milujúcu náruč. A nech bol Peter, aký bol, stále sme boli rodina. Všade je niečo, hovorila som si. Nemôže byť všetko len zaliate slnkom.