Roky ubiehali, dcéra Alenka doštudovala, odsťahovala sa a ja som aj vďaka životnej spokojnosti a pokoju nenápadne naberala deko za dekom a kilo za kilom. Jaro to nikdy nijako negatívne nekomentoval, naopak občas zmienil, že sa mu stále veľmi páčim, že som skrátka kus. No, myslela som si, skôr kusisko a sama som so sebou spokojná nebola. Moja nadváha ma stále viac obmedzovala a pohľad do zrkadla ma utvrdzoval v tom, že dozrel čas, aby som so svojím trasúcim sa sadielkom niečo urobila.
Keď som o tom párkrát spomenula pred Jarom, otriasol sa ako mokrý pes, potľapkal ma po rozložitých bokoch a zvyčajne povedal niečo v zmysle: „Katka, neblázni, veď si ženská krv a mlieko, nech ti ani nenapadne chudnúť, mne sa takto veľmi páčiš!“ Navyše mi často nosil rôzne maškrty, ktorým som ťažko odolávala.
Je vyučený kuchár a ja som kuchárka biedna a lenivá. Varenie ma nebaví a keď začala Alenka študovať v Trnave, už som prakticky nevarila. Jaroslav varil skvele, všetko si robil doma, od údeného mäsa cez klobásky či skvelú sviečkovú po nakladané zavináče. Vlastne preto má každý rok v chlieviku svinku, v králikárni králikov, sliepočky a prepeličky. Navyše bol rybár a poľovník…Lenže ja som už bola rozhodnutá! Zmenila som od základu jedálny lístok a pod vedením dietologičky som sa snažila meniť aj stravovacie návyky, pitný režim aj myslenie. Ak totiž chcete trvalo schudnúť, nemožno držať pár týždňov diétu a potom sa vrátiť k starým zvykom. Samozrejme som sa musela aj hýbať – začala som doma cvičiť jednoduchú posilňovaciu zostavu, veľa chodiť, a hlavne jazdiť na bicykli. Cyklistika je báječná. Nezaťažuje kĺby, čo bolo v mojom prípade nesmierne dôležité. Behanie a poskakovanie pri aerobiku by pre kĺby nesúce veľkú hmotnosť nebolo to pravé.
