Moja lekárka na mňa znova a znova naliehala: „Pani Karhanová, je načase s tými kilami niečo urobiť, inak to čoskoro odnesú vaše kĺby aj cievy, a v konečnom dôsledku aj peňaženka. Nepremýšľali ste o nejakom zdravom redukčnom programe? Dnes je toľko možností.“
Tak som sa rozhodla dať si darček k blížiacej sa šesťdesiatke a urobiť niečo pre svoje telo aj sebavedomie. Moja lekárka mi potom odporučila osvedčenú dietologičku, ktorá mi nesmierne pomohla. Vzhľadom na to, že som mala naplánované schudnúť v priebehu jedného roka tridsať kíl, dohodli pre chudnutie pod lekárskym dohľadom.
Bola som malá obézna guľka, neskladná a nemotorná, pribratá v klimaktériu príšerných dvadsať kilogramov. V tom čase som sa zoznámila s Jaroslavom a ani neviem ako, pribrala som ďalších desať kíl, v čom mal podľa mňa trochu prsty aj Jaro.
Na poľovníckom bále nás zoznámil bratanec. Boli spolužiaci zo základky, ale Jaro sa po svadbe odsťahoval, potom sa rozviedol a po smrti rodičov sa vrátil do rodnej dediny. Vraj som sa mu na prvý pohľad páčila, čo som dlho nechápala, pretože so svojimi kilami som rozhodne atraktívna nebola.
„Prečo si vy ženy myslíte, že sa každému chlapovi páčia vyziabnuté kostry s prepadnutými lícami?“ frflal bratanec. „Jarovi sa vždy páčili plnšie baby.“
S Jarom, ktorý bol na rozdiel odo mňa celkom štíhly a vysoký, som pretancovala večer a môj zjav mu nijako neprekážal, naopak. „Asi nie som prvý, kto vám to hovorí… Vy ste ma úplne uhranuli! Tie krásne šaty, nechty, vlasy – som z vás úplne paf,“ povedal mi v ten večer niekoľkokrát.
Jasné, potešilo ma to, ale myslela som si svoje: „Nemala som dvadsať, aby som všetkému verila. Napriek tomu som vďaka svojmu výrečnému tanečníkovi prežila skutočne príjemný večer a domov som odchádzala uťahaná ako mača. Jarovi som pri bráne zamávala, pretože na intímnosti bolo z môjho pohľadu skutočne skoro. Po mesiaci „oťukávania“ však došlo aj na ne a stal sa z nás pár.“
Nikdy sme však spolu nebývali. Naše domy boli od seba vzdialené ani nie päť minút autom a štvrť hodiny na bicykli. Jaro býval sám, ja s dospelou dcérou. Študovala v Trnave a doma viac nebola, než bola. Navyše mala svoje súkromie v bytíku na poschodí. Doma som však mala ešte dvoch psov, tri mačky a sliepky, takže sa ani veľmi nedalo zo dňa na deň sa niekam presťahovať. Napokon, načo aj. Jaroslav na tom bol podobne, len mal miesto psov mašíka. Nakoniec sme sa dohodli, že budem k nemu chodievať na víkendy, keď býva dcéra doma, a on ku mne v týždni. Zájsť nakŕmiť zvieratá nebol nijaký problém.
Niekoľko rokov nám toto spolužitie klapalo bez väčších problémov. Kamarátky mi dokonca závideli, ako dobre som si vzťah zariadila. „Potešíte sa, porozprávate, ale potom si môžete ísť každý za svojím a oddýchnuť si od seba. Celkom ti to, Katuška, závidím, ale zaslúžiš si to!“ povedala mi jedna z najbližších priateliek, Romana.
