„A ako to teda je? Chceš azda povedať, že si tam k tebe šla ľahnúť, zatiaľ čo si spal?“
V hlase jej náhle zaznela stopa po chabej nádeji. Hlavou mi blesla myšlienka na lož, Hanka sa na mňa dívala s úpenlivou prosbou v očiach. Toto bola moja posledná šanca zachrániť naše manželstvo. Lenže ja som nedokázal klamať.
„Nie, tak to nebolo. Strávil som s ňou noc, ale bol som opitý a dal sa zviesť. V skutočnosti to pre mňa nič neznamenalo a už sa s ňou nevídam. Milujem iba teba a chcem byť s tebou,“ snažil som sa ju presvedčiť, že sa nič nedeje a medzi nami sa nič nemení. Bolesť, ktorá sa jej však usadila v očiach, ma doslova zrazila na kolená. „Prosím, nechoď!“ S hrôzou som sledoval, ako moja žena schytila kočík s našou dcérou a bez slova odchádzala. Nemohol som ísť s ňou, musel som ísť do práce…
Neskôr som v našom byte našiel list, kde mi písala, že ma opúšťa. Jej časť skrine zívala prázdnotou, rovnako ako detský bielizník. Zosunul som sa v slzách na zem.
Svoju rodinu som videl až po návrate na Slovensko, ktorý som si narýchlo zariadil. Hanku s malou som našiel u jej rodičov, ktorí ma sotva pozdravili (a ja som sa im vôbec nečudoval). „Daj mi ešte šancu,“ prosil som v slzách po pár dňoch bolestných rozhovorov, v ktorých som sa stále dookola snažil svoje zlyhanie vysvetliť.
„Nechám si to prejsť hlavou. Myslím, že Eme sa po tebe cnie,“ zašepkala Hanka, keď som sa na letisku lúčil s dcérou. „Ako keby pre mňa v tej chvíli zase vyšlo slnko s kvapôčkou nádeje, že azda dokážem získať svoju rodinu späť.“