Keď sa dnes pozriem na naše štyri dospelé deti, premkne ma vždy neuveriteľná hrdosť. Sú mojou krásnou, veľkou rodinou, ktorú som si musela tvrdo vybojovať. Ale od začiatku… Vyrastala som v malej dedine, kde nebola ani krčma, ani obchod. S kamarátkami sme preto občas chodievali na zábavu do mesta. Raz sme sa vybrali až do Bratislavy. Sedeli sme pri barových stolíkoch a popíjali víno, keď ku mne prišiel exoticky vyzerajúci chlapec. Pohľad do jeho očí ma zasiahol ako blesk.
„Ahoj, som Sanhitha. Nevenovala by si mi jeden tanec?“
Očarená jeho exotickou krásou som okamžite prikývla. Pretancovali sme spolu celú noc a na konci večera mi bolo jasné, že som sa prvý raz v živote beznádejne zaľúbila. Sanhitha študoval v Bratislave na vysokej škole a bol pôvodom zo Srí Lanky. Hovoril obstojne slovensky a čoskoro mi vysvetlil, že jeho meno v preklade znamená „ten, ktorý má dobré srdce“, čo sa neskôr ukázalo ako osudové. Nebudem však predbiehať.
Nečakane prišlo dieťa
Naša láska bola deň odo dňa silnejšia. Tajne som pod rôznymi zámienkami cestovala do Bratislavy a navštevovala Sanhithu na internáte. Vždy keď som ho objímala a hľadela pritom do jeho veľkých hnedých očí, cítila som sa neuveriteľne šťastná. Moje šťastie však nemalo trvať dlho.
„Som tehotná,“ oznámila som Sanhithovi, keď som o pár mesiacov neskôr zašla ku gynekológovi, ktorý moje podozrenie potvrdil. Sanhithovi sa rozžiarili oči a zovrel ma v náručí. Snažila som sa udusiť slzy, ktoré sa mi drali z očí. „V dedine to bude pohroma. Naši mi to nikdy neodpustia,“ vysvetľovala som zajakavo svoje slzy. Nič som si nepriala viac než zasvätiť Sanhithovi svoj život a vychovávať jeho dieťa. Vedela som však, že ako slobodná žena vyvolám svojím tehotenstvom, ešte k tomu s cudzincom, u nás doma búrku. Bohužiaľ som sa nemýlila…„Ja som vedela, že do tej Bratislavy nechodíš len tak! Ak sa s niekým pelešíš po nociach, je to tvoja vec, ale decko mi sem neťahaj!“ kričala na mňa mama ako zmyslov zbavená. Keď trochu vytriezvela, skoro prosebne sa na mňa zahľadela. „Choď na interrupciu a zabudneme, že sa táto vec niekedy stala.“
Odporovala som
„To dieťa vzniklo z lásky a ja si ho nechám,“ odporovala som jej a chela som plakať, no vnútri som cítila len tupé prázdno. Matka na mňa neveriacky zízala a znovu ju premáhal hnev „To teda nenecháš. Pôjdeš na potrat a viac sa o tom nebudeme baviť!“
Boli to posledné slová, ktoré som od mamy na dlhý čas počula. Tresla som dverami a išla si zbaliť kufor. O svojej voľbe som nepochybovala ani sekundu, aj keď som netušila, kam pôjdem. K Sanhithovi na internát som, samozrejme, ísť nemohla. Prenajala som si preto jednu izbu v byte u starej ženy na okraji Bratislavy a po večeroch pracovala ako servírka v neďalekej reštaurácii. Sanhitha napísal svojím rodičom na Srí Lanku, že stretol v Bratislave ženu svojho srdca a že s ňou čaká dieťa.