dreamstime
StoryEditor

Martina (52), rokov: „To som si naivne myslela, že láska je dokonca života." Všetko to trvalo

14.01.2025, 20:00
Príbehy

V mladosti som sa zaľúbila do cudzinca a čoskoro s ním otehotnela. Potom sa pre mňa začalo najhoršie peklo, aké som si dokázala predstaviť...

„Otec zaplatil veľkú sumu za môj lepší život, ktorý som mal v Európe získať, a namiesto toho som vraj zneuctil dievča, ktoré poznám pár mesiacov,“ povedal mi skrúšene Sanhitha, keď sme sa znova stretli.

„Všetko bude dobré,“ tešila som ho, aj keď sama som sa chvela obavami z toho, čo s nami bude. „Prerušíš na nejaký čas školu, nájdeš si prácu a časom si možno budeme môcť prenajať malú garsónku len sami pre seba,“ plánovala som naivne a pritom si hladila svoje vzdúvajúce sa brucho..

„Ty to nechápeš,“ vydýchol Sanhitha zúfalo. „Otec mi prikázal, aby som sa vrátil späť. Prestane mi posielať peniaze na školu a na život. Ako Srílančan nemôžem na Slovensku zostať, ak tu nebudem študovať,“ vyhŕkol zúfalo a ja som si uvedomila, aká som bola naivná. Sanhitha mal na Srí Lanke veľkú rodinu, a aj keď to nepovedal, vedela som, že rodina je pre neho všetko. Musí otca poslúchnuť a vrátiť sa, aby sa mohol starať o svojich starých rodičov, čo je v jeho krajine pre mladých povinnosťou. Okrem toho – bez otcových peňazí by u nás nemohol žiť.

Čo bude  sbudúcnosťou?

„Čo bude s naším dieťaťom?“ zašepkala som.

„Keď doma našetrím dosť peňazí, prídem a nájdem si vás,“ sľúbil Sanhitha a ja som zúfalo chcela jeho sľubom veriť.

Po jeho odchode ako keby sa však zastavil čas. Sľúbili sme si, že si budeme písať, ale od Sanhithu listy neprichádzali. Mesiac po tom, čo odišiel sa mi narodilo krásne tmavooké dievčatko, ktoré som pomenovala Ria. Na svojho otca sa neuveriteľne podobala. Aj keď som svoju malú Riu od prvého pohľadu a dotyku milovala, začínala som byť zúfalá. Mala som málo peňazí a Ria po nociach tak plakala, že mi domáca jedného dňa oznámila, že sa budeme musieť vysťahovať.

„V týchto podmienkach. Jednoducho nemôžeš vychovávať dieťa,“ vmietla mi do tváre. „Vráť sa späť za svojou rodinou alebo daj dieťa tam, kde mu bude najlepšie,“ povedala a vyhodila ma na ulicu.

Tackala som sa mestom s dcérou v náručí. Vedela som, že k rodičom sa vrátiť nemôžem, a tak som išla po ulici a v hlave mi rezonovali slová mojej domácej. Možno bude Rii skutočne lepšie v dojčenskom ústave, kde na ňu dajú pozor a dostane všetko, čo potrebuje. V dnešnom čase mi také myšlienky pripadajú šialené a len dokladajú, aká zúfalá som vtedy musela byť. O Sanhithovi som od jeho odchodu nepočula a bála som sa, že už nikdy počuť nebudem. Nie som schopná dostatočne postarať, bola som bezradná a potrebovala som pomoc. Alebo aspoň radu. Potom už to šlo jedna dve.

Malú som naposledy pohladila a doktorka si ju nechala s tým, že ju odovzdá sociálnej pracovníčke, ktorá ju odporučí do dojčenského ústavu. „Vy sa o dieťa starať nemôžete. Pozrite sa, ako vyzeráte. Dejte sa dokopy, nájdite si prácu a potom skúste malú získať späť,“ poradila mi lekárka. A ja... keď mi malú brala z náručia, hystericky som nariekala

Bola som stratená

Elementy ženy: Štylistka Zuzana Kanisová

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/pribehy, menuAlias = pribehy, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
15. január 2025 14:37