Pavla som spoznala pred dvomi rokmi a hneď ma upútala jeho galantnosť, dobre padnúci oblek aj charizma. Zdalo sa mi, že sa od mužov, ktorých som poznala doteraz, veľmi líši. V porovnaní s ním mi pripadali bez iskry a šarmu a zdalo sa mi, že som konečne našla toho pravého.
Priam som sa vznášala a verila, že obdobie šťastia bude bez konca. Kamarátky mi závideli a moja mama sa už tešila na svadbu.
„Pavol je skvelý muž. Mala si skutočne šťastie, že si naňho naďabila. Drž sa ho,“ hovorila mi, lebo si ju tiež rýchlo získal svoju obratnou rečou a perfektným vystupovaním.
Keď ma požiadal o ruku, okamžite som súhlasila. Bola som v siedmom nebi a nemohla sa dočkať svadby.
Po zasnúbení sa však Pavol začal pomaly meniť.
„Čo to máš na sebe? S takým výstrihom predsa nemôžeš ísť do práce! Vieš, ako vyzeráš?“ zaútočil na mňa raz ráno, keď som už bola na odchode.
„Čože? Ako to myslíš?“ nechápavo som sa naňho pozrela. Na niečo také som od neho nebola zvyknutá.
„Vyzeráš, ako by si chcela ísť šliapať chodník. Keď sa vezmeme, s takými výstrihmi skončíš,“ šokoval ma.
Ešte som však tomu neprikladala veľký význam. Myslela som si, že mal len zlú náladu. Lenže podobných výčitiek k môjmu vzhľadu, oblečeniu alebo správaniu pribúdalo.
„Nepoznávam ho. Odkedy sme sa zasnúbili, Pavol sa správa, ako by som bola jeho majetok. Vôbec to nechápem,“ zverila som sa najlepšej kamarátke Veronike.
„To je zvláštne. Ja som si nikdy nič také nevšimla. Pripadáte mi ako ideálny pár,“ namietala.
„Predtým to vôbec nerobil. Nepáči sa mi to. Takto sa predsa ku mne správať nebude. Čo by to bolo za život, aby mi muž prikazoval, čo si smiem a čo nesmiem vziať na seba, či sa namaľovať?“ pokračovala som.
Nemýlila sa
„Možno je to iba nejaká predsvadobná nervozita a čoskoro to prejde,“ odpovedala a usmiala sa.
„No to dúfam. Nechcem si vziať niekoho, kto sa ku mne bude správať ako k nesvojprávnej,“ dodala som.
Lenže Pavla nič neprešlo. Naopak. Raz sme prišli domov z oslavy narodenín našich spoločných známych. Hneď som tušila, že niečo nie je v poriadku. Celou cestou v autobuse neprehovoril ani slovo. Celý sa akosi naježil.
Len čo sa za nami zatvorili dvere, pustil sa do mňa. „To nemyslíš vážne, takto sa správať, Danka. Všetci videli, ako si laškovala s tým chalanom od Veroniky!“
„Čo to táraš, prosím ťa? Laškovala? Normálne sme sa spolu zhovárali,“ odpovedala som dotknuto.
„Zhovárali, áno? Všetko som videl. Správaš sa ako nejaká dievka z ulice,“ vpálil mi do očí.
To som nenechala len tak a začali sme sa hádať. Kričali sme na seba a zrazu mi zbrunátnený Pavol dal takú facku, až som spadla som na zem a buchla sa do hlavy. Tvár ma pálila ako oheň. Len horko-ťažko som sa posadila.
„Vidíš, čo si spôsobila? Takto si ma vyprovokovala. Je to tvoja vina!“ spustil Pavol.
Vôbec som nechápala, čo sa stalo. Ako mi len mohol takto ublížiť? V tom okamihu sa mi môj snúbenec zhnusil. Zrazu sa mi z neho zdvihol žalúdok.
„Ja sa nikým mlátiť nedám,“ povedala som mu. „Uhni mi z cesty, idem preč!“ zvolala som.
„To ty si ma vyprovokovala. Inak by som niečo také nikdy neurobil,“ trval na svojom
„Vyprovokovala? Ani omylom! My dvaja sme skončili. Už ťa nechcem ani vidieť!“ zakričala som naňho.
„Nesprávaj sa ako šialená a prestaň!“ okríkol ma drsne.
Ani neviem, ako som sa dostala z jeho bytu. Zrazu som bola na ulici pred domom.
„Prepáč, miláčik, zabudnime na to,“ snažil sa ma zadržať. „A ty sa nabudúce budeš správať slušne,“ dodal. Ja som sa však nevrátila a zavolala otcovi, či by ma nevyzdvihol.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa starostlivo.
Rozhodla som sa, že mu radšej nepoviem celú pravdu. „Iba som sa s Paľom pohádala. Môžem u vás chvíľu bývať?“ spýtala som sa.
„No jasné. Samozrejme, že áno,“ odvetil mi.
V ten večer som nemohla dlho zaspať. Pavol sa mi snažil dovolať a písal mi ospravedlňujúce esemesky. Mne však v hlave stále vírilo, ako ma obvinil, že som ho vyprovokovala k facke. Ospravedlňoval sa, že mu ušli nervy a že sa mu nikdy nič podobné nestalo. Tvrdil, že sa to už nikdy nebude opakovať.
Tvár som mala celú opuchnutú, na druhej strane hlavy sa mi pádom na zem urobila veľká hrča. Bolo mi jasné, že s takým človekom byť nechcem. Pavol prekročil červenú líniu. Mala som zo všetkého zlý pocit – vedela som, že taký útok by určite nebol jediný. A také správanie a taký život som odmietla znášať. Pavlovi som ešte v noci napísala, že je medzi nami koniec a že ho už nechcem vidieť. Potom som vypla mobil.
