Sladkasté vône medoviny, vareného vína a vyprážaného kapra splynuli do jednej arómy. Tá sa razantne šírila námestím a lákala okoloidúcich, aby otvorili svoje peňaženky alebo vytiahli platobné karty. Modernizácia prišla na vianočné trhy nenápadne, ale zato natrvalo. Niečo však zostávalo zaseknuté v časopriestore a nikomu to neprekážalo. Atmosféra.
Ani s pribúdajúcimi rokmi či dokonca desaťročiami sa nič nemenilo. Nálada bola srdečná. Akoby v týchto čarovných okamihoch, s úsmevmi na perách, čiastočne zakrytými parou z nápojov, neexistovalo nič negatívne.
Ešte aj tí, čo boli, slovami Anny zo Zeleného domu, na dne zúfalstva, dokázali vyčariť okolo seba a zo seba čo najviac dobrého. Možno tento rok nebude na darček ani na bohatý štedrovečerný stôl, ale na nádej a úsmev je stále dostatok priestoru. A tak pod tým vysokým ihličnanom, pod jeho žiarou a v objatí nálady iných sa usmievali všetci. Niektorí si potichu pospevovali koledy hrajúce z miestneho rozhlasu. Niektorí, potužení silným punčom, či nebodaj ešte čímsi kvalitnejším, vybľakovali na okraji námestia, ale akosi nikomu ich falošné tóny neprekážali. Lebo Božími deťmi sú všetci. Dokonca aj tí, ktorí to s promile trochu preženú.
V teple kaviarne nehrali koledy, ale minimálne tretíkrát v priebehu pár minút pesnička Last Christmas od Georgea Michaela. Už desaťročia patrila do vianočného repertoáru a bez nej by boli tieto sviatky chudobné. Ani trochu mi to neprekážalo. Sedela som pri jedinom stole, ktorý bol umiestnený vo výklenku veľkého okna, a mohla som nerušene pozorovať život prebiehajúci na námestí.
Dvere na kaviarni sa často otvárali a okrem studeného vzduchu priniesli dovnútra aj spev miestnych štamgastov a vôňu čerstvej pečienky zakrútenej v teplej lokši. Zbiehali sa mi slinky a vedela som, že práve k tomuto stánku budú smerovať moje ďalšie kroky. Teraz som si však vychutnávala horúcu čokoládu s bohatou nádielkou snehovobielej šľahačky navrchu. Pri nohách mi ležali dve papierové tašky s poslednými darčekmi pre mojich milovaných.
Tentoraz som sa prekonala a týždeň pred Štedrým dňom som mala nakúpené všetko. Zvyčajne som si nákup akýchkoľvek darčekov nechávala na poslednú chvíľu a potom som samu seba výdatne vystresovala. Nuž, včasné plánovanie nikdy nebola moja silná stránka. Zato v adrenalínovom doháňaní restov som bola národný šampión. Všetky dobré nápady a kvalitne vykonané úlohy som zvládla v situácii, ktorá už zaváňala problémom. Vtedy by som nechcela byť na mieste mojich nadriadených. Ale oni si už nejako zvykli a vedeli, že to síce bude na poslednú chvíľu, ale precízne. A že moja profesia mi nakoniec aj tak veľa priestoru na úlety nedávala.
Musela som sa zasmiať pri tých spomienkach. Našťastie, v hluku kaviarne si to nikto nevšimol. Čo už, mohla som to ešte zahrať na nejakú slabšiu a nie nebezpečnú duševnú chorobu.
Odpila som si z horúceho nápoja a zasnene sa pozrela na mohutný a majestátny stromček. Ani neviem, z ktorej obce tento rok bol. No ďakujem jej, že sa ho vzdala a venovala na naše námestie. Na námestí sme kedysi mali vlastný stromček. Nádherný. Celé roky poskytoval v lete chládok a v adventnom období sa menil na vianočný. Zasypaný snehom síce občas vzbudzoval rešpekt a sem-tam sa museli objaviť páni na plošine a kvantum snehu z neho striasť, ale to bolo už dávno. Teraz bolo skôr výnimkou ako pravidlom, že sa krajina v najkrajšom období roka zabelela. Aj teraz bol stromček nádherný, ale aj výrazne zelený. Zima bola, ako sa patrí. Studená a výdatne mrzlo. Aj ten pohárik punču či grogu bol takmer nutný, ale po snehu by sme pátrali márne. Ešteže tí pracanti v stánkoch čo-to pochytili od svojich predchodcov a pripravujú výborné jedlá. Chuťovo totožné s tými, ktoré si pamätám zo svojho dospievania.
Preto som vedela, že lokša s pečienkou bude dobrá voľba. Ale až o chvíľu. Až potom, čo si v spoločnosti samej seba vypijem tú báječnú horúcu čokoládu. Jej mámivá chuť sa mi rozplývala na jazyku. Na krátky moment som privrela oči, aby som intenzívnejšie zaplnila chuťové poháriky. Čím to bolo, že niektoré nápoje mali v zime úplne inú chuť ako v lete? Čím to je, že som v lete odmietala piť čokoládu, varené víno alebo čaj? Nešlo len o zahriatie. Išlo o akýsi rituál, ktorý patril k danému ročnému obdobiu alebo sviatku. Kávu nepijem. Raz som ju ochutnala a ničím ma neoslovila. A tak ani nemám empatiu s ľuďmi, ktorí hovoria, že už len jej vôňa ich dokáže vzpružiť. Z nápojov som mala odjakživa rada výhradne čistú vodu. Ale ani tá by mi tu, v kaviarni, s mrazom za oknom, nechutila.
A potom tu bola tá moja samota. Nikdy mi neprekážala. Bola som rada sama so sebou. Kdekoľvek. V kaviarni, pri obede, na deke na pláži. Čiastočne vyplývala z toho, že som nemala žiadneho partnera. Hoci po štyridsiatke, stále som bola len ja. Nie že by sa v mojom živote neobjavili sem-tam nejakí chlapi. Dokonca niektorí pobudli po mojom boku aj zopár mesiacov. Ale ani raz sa môj vzťah neskončil svadobnými zvonmi, ako si to želala časť mojej rodiny. Biele šaty, bohatá hostina a následná veselica nepatrili na vrchol môjho zoznamu prianí.
Aj preto som bola stále sama.
Manželstvo asi nie je pre každého a ja patrím presne do tejto kategórie.
„Je tá stolička voľná?“ ozval sa pri mne mužský hlas.
Ani som len nezdvihla oči od svojej šálky, keď som prikývla, povedala áno a ďalej som sa venovala svojej samote a myšlienkam. Aj toto sa mi stávalo často. Voľná stolička sa vždy niekomu hodila do partie k inému stolu. Keď nebol podnik plný na prasknutie, zväčša mi slúžila ako odkladací priestor pre kabelku. V situáciách, keď som cítila, že kabelka nemusí sedieť, ale nejaký hosť áno, som si ju od začiatku dala na svoju stoličku za chrbát.
A dnes podvečer, v meste plnom ľudí, v kaviarňach naplnených na prasknutie, tá situácia nastala. Vlastne som bola milo prekvapená, že som si pre seba dokázala uchmatnúť miesto v okennom výklenku s výhľadom na námestie a možnosťou pozorovať ľudí. Občas som ich nepotrebovala počuť, stačilo vidieť. Ich gestá, mimiku. Odpozorovať situáciu, keď si mysleli, že ich nikto nevidí. Ľudia boli pre mňa odjakživa fascinujúce tvory. Rada som nazerala do hlbín ich duše, pitvala ju a analyzovala. Dokonca som to mala slušne zaplatené.
Na svete žije približne osem miliárd ľudí. Donekonečna by sme sa dokázali medzi sebou rozprávať, a zadarmo. Aj tak sa nájdu stovky až tisíce jedincov, ktorí za túto službu radi zaplatia. A pritom za to nedostanú len prikyvovanie či chlácholivé slová ako od kamarátky na káve. Ale aj kritiku a usmernenie do vlastného bytia. Psychológia ma bavila, napĺňala a živila. Veľmi dobre.
Asi preto som bola celé tie roky osamelý jazdec. Žila som príliš veľa cudzích životov naraz.
Stolička zostala na svojom mieste. Namiesto toho sa na ňu zošuchla postava, ku ktorej som predtým priradila mužský hlas. Pobavilo ma to a prekvapilo zároveň. A spustilo zvedavosť, takú prirodzenú pre moju profesiu. Zložila som si z očí okuliare a upriamila pozornosť na svojho nečakaného spoločníka.
Muža.
Aj pod kabátom evidentne štíhleho. Stredná výška. Žiaden obor, ale ani nižší odo mňa. Šediny na spánkoch. Krátke vlasy. Jemné vejáriky vrások okolo očí. A ďalšie vrásky smiechu. Ale také nenápadné, že som musela prižmúriť oči, aby som si ich všimla. „Všetko v poriadku?“ Jeho hlas bol príjemný, mal správnu hĺbku a bolo z neho cítiť značné pobavenie.
Najprv mi ani nedošlo, že tá otázka smerovala ku mne a bola viac ako oprávnená. Nezvykla som byť taká netaktná. Alebo okato zvedavá. Ale táto reakcia ma skutočne zastihla nepripravenú. Najskôr som sa usmiala. To preto, aby som neznámemu dala najavo, že som priateľsky naladená. „Ale áno,“ vykĺzlo zo mňa napokon.
Znova sa zasmial. „To neznie veľmi presvedčivo.“
Rýchlo som nadobudla na chvíľu stratenú rovnováhu a okamžite som zaujala pozíciu skúseného terapeuta. Začala som pravidelne dýchať a hneď som zapojila do práce všetky svoje mozgové závity.
„Vy nechcete tú stoličku?“ Otázka zo mňa vyletela nepripravená a pravdu povediac, ani sama som ju nepovažovala za najšťastnejšiu. Bola taká bezobsažná.
„Práveže chcem.“ Odpoveď bola rýchla a priama. Presný opak tej mojej. Čo som sa to vlastne pýtala?
„Veď ju aj mám,“ nasledovala doplňujúca časť.
„Tak prečo si ju neberiete?“
„Akože kam?“ V tvári sa mu zračilo prekvapenie. A asi aj v tej mojej. Zrkadlili sme sa navzájom.
„Veď,“ ukázala som rukou do priestoru, „niekam. Kam potrebujete.“
Zasmial sa. A jemné vrásky sa trochu zvýraznili. Zmäkčili mu tvár a zvýraznili príjemné iskričky v očiach.
„Tá stolička je presne tam, kde som chcel, aby bola.“
Prstom som znova ukázala na miesto, kde stála stolička, ktorá vôbec nezmenila svoje miesto.
„Vy chcete sedieť pri tomto stole?“
„Áno.“
„To tu nikoho nemáte?“
„Mám tu vás,“ odpovedal znova veľmi rýchlo. Opäť som prižmúrila oči a v hlave som rozoberala možnosti. Odvaha sa mu nedala uprieť. A asi aj nejaký druh drzosti.
„Čo ak čakám spoločnosť?“
„Nečakáte,“ odpovedal pohotovo. V pozadí sa ozval smiech. Dokonale tak doplnil kolorit nášho prebiehajúceho rozhovoru. Bola som v ňom hráč na druhých husliach.
„Olala!“ Málokedy som používala takéto výrazy, ale v tejto chvíli sa vypýtal sám.
Sebavedomie sa tu dalo krájať. S ešte väčším záujmom som si dotyčného premerala. Nič sa nezmenilo. Bol šarmantný a usmiaty. Ľudia v kaviarni uvoľnení a úplne pohltení vianočnou atmosférou.
A k tomu všetkému...
Vôňa škorice a vanilky. Takmer hmatateľné výpary vareného vína a citrónového čaju. Vianočná hudba. Tentoraz s hlasom Miška Dočolomanského v piesni Zima na saniach. Bol to dokonalý gýčový obraz adventu u nás. Presne taký, aký som ho milovala a nemenila by som za nič na svete.
Len sa tu zrazu do môjho osobného priestoru votrel človek, ktorého som zatiaľ nedokázala nikam zaradiť. Štvalo ma to a dráždilo zároveň. Toto bol pre psychológa koláč prinesený na striebornom podnose.
„Ako si môžete byť taký istý?“
No skôr ako som dostala odpoveď, sa k nášmu stolu dostavila čašníčka. Stále bola v dobrej nálade, hoci už musela mať v nohách nachodené kilometre.
„Pre dámu poprosím to, čo už mala, a pre seba grog. Ďakujem.“
Nestihla som ani protestovať a čašníčka sa mi za posledných zvukov piesne stratila v návale nových hostí. Tí okrem seba vniesli do kaviarne studený vzduch a hudbu z námestia.
„Ste dosť odvážny.“
„Skúšam vás zaujať.“