Mala som štyridsaťdva rokov a sused, vnuk mojej zosnulej susedky, o dvadsať rokov menej. Všetko sa začalo priateľsky, pomaly a nenápadne: „Dobrý deň, babka včera zomrela. Maminka sa o ňu starala až do konca u nás doma. Mám vás pozdraviť a odovzdať vám toto,“ povedal vysoký, čiernovlasý mladík a podával mi pôvabnú cukorničku z fúkaného skla, do polovice naplnenú kockami cukru. Bola som dojatá. Susedku Zdenku som mala veľmi rada a často som ju navštevovala. A nebola som jediná. Bola nesmierne láskavá, a navyše vedela vykladať karty. Jej predpovede, rady aj postrehy boli vždy neuveriteľne presné. Predpovedala aj svoju chorobu a sťahovanie k dcére.
Cukorničku som si vzala so smutným úsmevom a uvedomila si, že z malého Lukáška vyrástol švárny muž. Rozlúčili sme sa, cukorničku som postavila na klavír a začala hrať. Hrala som asi hodinu, keď znovu niekto zazvonil. Šla som otvoriť a vo dverách stál opäť Lukáš.
„Pani Marika, teda ak ste teraz hrali vy, poďte si ku mne zahrať štvorručne. Poďme zahrať babke, ale nič smutné. Zvládli by ste napríklad Bugatti step od Ježka?“ spýtal sa, potom sa trochu zarazil a zahľadel sa mi cez plece.
Dcéra si práve išla po niečo do kuchyne, už u mňa bývala len pol týždňa, od piatku do nedele chodila za svojím priateľom do Brna.
„To bola Anežka, možno si ju ešte pamätáte, párkrát ste sa spolu vonku hrali, keď ste chodievali za Zdeničkou. Už tu býva len ona, manžel si našiel inú, minulý rok sme sa rozviedli,“ vysvetlila som a dodala, že si rada zahrám, len musím dovariť zemiakovú polievku. Potom prídem.
Aby som nešla s prázdnymi rukami, vzala som fľašu vína. Pri klavíri už boli pripravené dve stoličky a ja som poprosila o dva poháriky. Cinkli sme si na Zdenku, ktorej milá tvár sa na nás usmievala z fotografie na sekretári. Poprosila som Lukáša, aby pri fotke ešte zapálil sviečku. Potom sme začali hrať. Lukáš hral výborne. Vedela som, že ako školák chodil na klavír, ale že hrá tak dobre a s takým citom a vášňou, som netušila.