Piatok popoludní, pár dní pred Štedrým dňom., už som mala takmer všetko nachystané, napečené, upratané, vyzdobené. O kapra a stromček sa postará Ivan. Vlastne sa o okrem toho kapra, stromčeka, auta a chalupy nikdy o nič iné nestaral. Tak sme sa totiž dohodli hneď po narodení našej Kristínky.
Ivan je známy a vyhľadávaný lekár a po prevrate si ako mnohí iní lekári otvoril súkromnú prax. Vtedy sme sa dohodli, že po materskej zostanem doma, zabezpečím mu zázemie a on sa bude môcť venovať kariére. A fungovalo to; darilo a mu a darí. Vlastní päť ambulancií, zamestnáva zdravotnícky personál a na kliniku chodí operovať. O peniaze u nás nebola nikdy núdza.
Buchli dvere. „Ahoj, Ivan,“ zavolala som z kuchyne. „Ideš dnes nejako skôr."
„Áno,“ zahučal a zmizol vo svojej pracovni, kde kde už dobrých päť rokov aj spával a mne to neprekážalo. Z bláznivej lásky sa náš vzťah pretavil do pokojného priateľstva.
Keď som za ním teraz zašla, balil sa ako takmer každý piatok, keď si, ako vravieval, šiel vyčistiť hlavu. Mňa to tam v zime nebavilo.
„Ivan, predstav si, že Kristínka sa asi rozišla s Timom,“ hlásila som mu čerstvú novinku. „A ani z toho nie je nejako veľmi nesvoja,“ dodala som.
„Kde je?“ zaujímal sa Ivan.
„Išla von s Adelou, asi to musia poriadne prebrať.“
„Aha,“ odvetil sucho a pokračoval v balení.
A mňa v tej chvíli ani nezarazilo, že toho balí nejako veľa.
„V rúre je mäso, vezmi si ho so sebou, na stole máš pripravenú dózu.“
„Ďakujem, nebudem,“ odvetil. „Odchádzam.“
„Viem, preto som to upiekla,“ povedala som dotknuto.
„Libuša, ja odchádzam od teba,“ zopakoval pomaly, ale mne stále nesvitlo.
„A kedy sa vrátiš?“ spýtala som sa akosi automaticky.
„Nevrátim sa, prepáč.“
Počula som už len zaklapnúť dvere od bytu. Potom ako by som ani nemala mozog. Precitla som, až keď som si uvedomila, že žehlím dookola jednu a tú istú Ivanovu košeľu. Konečne som vypla žehličku a sadla si.
Jedna časť môjho ja odmietala spracovať obsah Ivanových slov, druhá si uvedomovala, čo povedal, ako to povedal a hlavne že to určite myslel vážne. Nikdy nehovoril do vetra, nikdy neplytval gestami, a čo povedal, platilo.
Ale toto predsa nie, to nie…
Zoznámili sme sa v nemocnici. Obohraný model, ja ešte trochu vyjavená sestrička krátko po škole, on mladý, ale už úspešný lekár. Po troch rokoch sme sa zasnúbili, rok na to bola svadba a do roka po nej sa narodila Kristínka. Bývali sme v dome Ivanových rodičov, s ktorými som vychádzala dobre.
Potom už sa rozbehla Ivanova kariéra kúpili sme päťizbový byt v dome z prvej republiky. S Kristínkou sme nemali nijaké väčšie starosti, v škole jej to išlo veľmi dobre; je nadaná na matematiku a jazyky a chce ísť v Ivanových šľapajach.
Pravdaže, boli aj prehánky, kríza, hlavne keď Ivan otváral ďalšiu ordináciu. Keď mal problémy so zamestnancami, zvýšil doma hlas aj pre hlúposti. A aj keď chodili anonymy, že Ivan má milenku. Zamávalo to so mnou, ale nakoniec som uverila, že milenku nemá. Bolo nám aj smutno, keď zomrel Ivanov otec a rok na to na rakovinu Ivanova ešte ani nie štyridsaťročná sestra.
„Prečo som skôr nespoznal, že nie je v poriadku,“ obviňoval sa. „Keby som jej bol dal urobiť poriadne vyšetrenia, ešte by tu bola.“
To všetko nás zomklo. A nebola som ani žena, ktorú by mal manžel za slúžku. Naopak, rád sa so mnou ukazoval v spoločnosti. Na svojich štyridsaťpäť nevyzerám a Ivan na mne nešetril. Chcel, aby som sa pekne obliekala, bola upravená. A rozhodne ma nemal „ za hlupaňu“. Viem dobre po francúzsky, roky som sa učila aj angličtinu. Výstavy, koncerty, história, to všetko mám rada.
„Fuj, ja som sa zľakla, preboha, mami, ty držíš čiernu hodinku?“ vydesila sa Kristína, keď sa pred jedenástou vrátila domov a našla ma potme sedieť schúlenú v kresle.
„Otec odo mňa odišiel, Kristínka. Navždy.“
Prvý raz som tú pravdu vyriekla nahlas a konečne som jej uverila. Stavidlá sa uvoľnili a ja som začala usedavo plakať. Nie hystericky, ale bolestne. Kristínka so mnou sedela skoro do druhej v noci a utešovala ma, aj keď mala sama so sebou čo robiť. Jej rozchod s Timom ju ani veľmi netrápil, ale odchod otca s ňou evidentne zamával. Niekoľko ráz sa mu snažila dovolať, no ona mal vypnutý telefón.
Plač vystriedala zimnica, aj keď som bola zabalená do deky. Nadránom som si vzala tabletku na spanie. Prebudila som sa predpoludním úplne zbitá. Vôbec sa mi nechcelo vyliezť z postele, obliecť sa, fungovať. Povedala som si však: Musíš, musíš, máš Kristínu! A potom vtieravá myšlienka, nádej, že ma Ivan len skúša, že to nemyslí vážne.
„Musíš to skrátka prijať,“ hovorila som si.
