Asi si viete predstaviť tie Vianoce. Mali sme stromček aj kapra, obe sme sa snažili robiť akoby nič. Bolo to však strojené a veľmi smutné. Ivan na Štedrý deň Kristínke zavolal, že sa stretnú, aby jej odovzdal darčeky, no ona odmietla. Ustáli sme aj tradičnú návštevu mojich rodičov a Ivanovej mamičky na Božie narodenie a my sme si vymysleli rozprávku o nečakanej Ivanovej zahraničnej ceste a oni v tej chvíli tomu nezmyslu tuším uverili.
Prechádzka na Štefana síce blatistým, ale krásne vyzdobeným mestom mi urobila veľmi dobre. Na Silvestra sa však vrátil obrovský smútok. Kristínu som poslala oslavovať s partiou. Predsa nebude trúchliť so mnou. Nový rok sme vítali s Ivanom vždy spolu, aj keď ako mladý lekár slúžil. Vtedy som bola v nemocnici s ním.
Piateho januára mi na účte pribudlo osemsto eur, Kristíne poslal päťsto. Inak sa neozýval a ja som netušila, čo bude. Rozvedieme sa? A čo bude ďalej? Ako to bude s bývaním? Predovšetkým si vš musím nájsť prácu. Okrem tých pár rokov praxe po škole som bola iba doma...
„Do zdravotníctva nemôžeš, to je dnes už úplne inde. Ale ovládaš jazyky, si sčítaná, o umení by si mohla prednášať,“ povzbudzovala ma priateľka Zuzka. „Na úrad práce zabudni, hľadaj na internete. A mimochodom, táto tvarohová torta je dokonalá ako všetky tvoje výtvory. Čo keby si niekomu robila gazdinú? Živila by si sa vlastne tým, čo si robila posledné roky doma,“ napadlo jej.
Ja som si to však nevedela predstaviť a šla som predsa len na úrad prace. Keď referentka zistila, že som žena v domácnosti, správala sa ku mne až pohŕdavo. Očividne ma zaradila do armády darmožráčov. A Zuzka mala pravdu, ponúkala mi práce typu dokladačka tovaru v supermarkete.
„Dobrý deň, tu Skala, pani Libuša, mali by sme sa stretnúť,“ ozval sa mi dva mesiace po Ivanovom odchode jeho advokát. Poznala som ho už roky a vedela som, že je to slušný človek. O týždeň už sedel v našej hale.
„Libuška, verte, je mi nesmierne ľúto, ako sa Ivan rozhodol,“ začal opatrne. „Požiadal ma, aby som s vami dojednal rozvod. Nechce ísť do sporu, bol by rád, keby ste sa dohodli pokojne.“Na Ivanove podmienky som pristúpila. Zostal mi byt, jemu chalupa a každému auto. Z podnikania mi nedá nič, ale dva roky mi bude poskytovať výživné osemsto eur a zabezpečí Kristínu.
„Nezmenilo sa na vašom stanovisku nič? Súhlasíte s podmienkami rozvodu manželstva?“ pýtala sa ma sudkyňa a ja som len ticho pritakala. Rozvedení sme boli za pätnásť minút. Ivan neprišiel, poslal za seba doktora Skalu.
Kým mi v v júni prišiel rozsudok, hľadala som, kde by som sa uchytila. Úrad prace som vzdala a zistila som, že ani jazyky nikde neuplatním, ako som si myslela. Nemám totiž ani z jedného štátnice a kvalifikovaných prekladateľov sú mraky.
Predtým zdravé sebavedomie bolo na nule
V júli som nakoniec nastúpila do hospicu. Dúfala som, že pomáhať potrebným ma naplní, ale bol to hlboký omyl. Vydržala som tam mesiac a potom som zbabelo ušla. Moje predtým zdravé sebavedomie bolo na nule a skúsenosť s umierajúcimi ľuďmi moju labilnú psychiku ešte dorazila. Začala som trpieť úzkosťami, bolesťami hlavy, nespavosťou, prestal ma baviť život, u kaderníčky som bola za polrok len raz a keď ma chcela Zuzka vytiahnuť na kávu, vyhovorila som sa, že nemám čas. Návštevu rodičov a svokry som vždy prežila len so zvyškami posledných síl.
„Mami, a dosť! Pozri sa na seba, ako vyzeráš!“ vybuchla jedného dňa Kristína. Dovtedy ma utešovala, alebo mi dohovárala, ale tentoraz na mňa dosť zvýšila hlas. „Prestaň sa konečne ľutovať a začni so sebou niečo robiť, už kvôli mne, ja ťa predsa potrebujem. Musíš sa dať pozviechať a začať normálne žiť!“
Najskôr som mala tendenciu sa uraziť. Ako si vôbec dovolí na mňa kričať a poučovať ma! Potom som však uznala, že má pravdu. Predsa ako štyridsaťpäťročná nerezignujem na život a totálne sa neopustím!
Vyhľadala som psychologičku, a tá mi veľmi pomohla. Samozrejme, nešlo to rýchlo. Kopanec od manžela mojej dovtedajšej opory, pocit, že o mňa nikto nestojí, že nie som schopná si nájsť prácu, ktorá by mi aspoň trošku sedela, to všetko ma skutočne dostalo na lopatky. Postupnými krôčikmi som však zase získavala pevnú pôdu pod nohami a po lete sa všetko začalo viditeľnejšie zlepšovať. Sem-tam som šla na výstavu a do kina a v októbri som si konečne našla prácu, kde zúročujem to, čo ovládam, hoci...
Nastúpila som ako pomocníčka v domácnosti v rodine jedného podnikateľa. Správajú sa ku mne síce slušne, no aj tak mám občas pocit, že som len trochu lepšia slúžka. Vždy je to však lepšie, než sedieť doma s rukami v lone.
Čas, keď ma Ivan prestane finančne dotovať, sa kráti. Snažím sa mať oči otvorené, aby som našla zaujímavejšiu prácu. A čo si budeme navrávať, mala aj vyšší plat. Hľadám post pestúnky u cudzincov, kde by som využila aj jazyky. Prinajhoršom predám byt a nasťahujem sa do menšieho.
A Ivan? Nevidela som ho od toho predvianočného piatkového popoludnia a uvedomila som si, že ho už viac ani vidieť nechcem.
