Dievča sa pobavene usmialo a ja, presne podľa Radkovho odporúčania, som okamžite nasadil svoje „psí oči“. „No, to mám k skúške. Chodím na architektúru a mali sme vytvoriť model domu. Páči sa vám?“ pozrelo sa na mňa dievča skúmavo.
Zadíval som sa na krivú kocku s kužeľom, ktorý na nej sedel ako zle nasadená čiapka a potom som prikývol. „Ďakujem,“ usmiala sa slečna a ja som vedel, že musím rýchlo niečo povedať, inak to medzi nami vyšumí dostratena. „Nechcete s tým pomôcť?“ tresol som. „Fakt by ste mi pomohli?“ spýtala sa slečna nadšene. „Fakt,“ priskočil som a „zmrzlina“ okamžite strčila ruky do vreciek. No a ja...o chvíľku som sa triasol ako osika. „Dnes je zima, však?“ bľabotal som, zatiaľ čo sa mi mráz zahrýzal pod nechty. Ani ja som totiž nemal rukavice. „Tak mi to dajte, ja si to už odnesiem sama,“ ozvala sa slečna a chcela mi vziať škatuľu.
Ja som ju však nechcel dať z ruky. Tá papierová atrapa bola to jediné, čo nás dvoch spájalo. Hrdinsky som svoju novú známu odprevadil až ku škole a čakal nejaký ľúbostný proviant alebo aspoň pochvalu. Prsty som mal zamrznuté ako krabie tyčinky… A sám som potreboval resuscitáciu.
„Tak veľmi ďakujem. A tešilo ma,“ povedala kráska a hneď si prebrala svoj náklad. Z posledných síl som požiadal o telefónne číslo. Napodiv mi ho nadiktovala.
Začali sme si písať. Z esemesiek som pochopil, že Michala bude asi rovnako plachá ako ja. Nejaký čas jej trvalo, kým ma k sebe pustila bližšie. Asi týždeň sme sa dohovárali na schôdzke. Navrhol som prechádzku po jednej starej vilovej štvrti, kde by si Miška – ako budúca architektka – mohla všímať rôzne zaujímavé domy, strechy… Moja nová známa bola nadšená.
„Iba ten plán na spoločné posedenie pri káve alebo niekde pri varenom víne asi padá. V týchto končinách totiž vôbec nič nie je, je to vyložene tichá časť mesta,“ priznal som jej neisto, ale Miška sa usmiala.
„To nevadí, urobím čaj do termosky,“ navrhla, že do neho špricne aj trochu rumu na zahriatie.
Čaj ani rum však nakoniec neboli potrebné. Aj keď vonku mrzlo, až prašťalo, zima nám napriek tomu nebola. Hrialo nás totiž niečo iné. Hovorí sa tomu láska? Sympatie? Vzájomná príťažlivosť? Vlastne neviem, čo to presne je. V každom prípade, keď som pri tom prechádzaní chytil zmrznutú Mišku za ruku, bolo nám krásne. „Páni, ty hreješ!“ povedala nadšene.
Vzal som jej zamrznuté prsty do svojich dlaní a zohrieval ich dychom. Podľa Miškinho výrazu jej to bolo celkom príjemné. Aj ja som bol spokojný. Radkova stratégia fungovala na jednotku, ale v našom prípade moju milovanú nezahrievalo varené víno, káva ani čaj, ale skôr ja sám… Bolo to milé, nežné a vlastne veľmi krásne. Odvtedy chodíme s Michalou do vilovej štvrte pravidelne. Je tam pekne. Okná domov sú vymaľované inovatkou a komíny fajčia.
„Vidíš, ja som sa bál, že zbalím nejakú otužilkyňu, a nakoniec mám dievča, ktoré je síce zimomravé, ale zima jej tak nevadí,“ povedal som pobavene.
„Ale vadí,“ Miška laškovne pohodila hlavou v pletenej čiapke „Lenže ja si so sebou všade beriem svoju piecku, a to si ty! Ty ma vždy zahreješ.“ Piecka? Takto mi žiadna z mojich bývalých priateliek nikdy nepovedala. „To sa čudujem. Máš úžasný výhrevný potenciál. Ale teraz je iba pre mňa,“ potiahla ma za ruku. „Pozor, musíš nežne, inak tá piecka vybuchne,“ povedal som pre zábavu. „Neboj sa, ja sa o ňu budem starať,“ dala mi moja priateľka pusu
Odvtedy ju zahrievam nielen pri zimných prechádzkach. Ľudské teplo je totiž omnoho lepšie než to tekuté, kupované v poháriku. Skúste to tiež, uvidíte, že vám to prospeje.
DANIEL (34)