Lenže ako sa jej môžem zbaviť?
Sama len tak nepôjde – zvykla si na určitý štandard aj na peniaze, pretože v Bratislave prenajíma svoj byt cudzincom za tisícku. Všetky peniaze, čo si zarobí podnikaním, jej zostávajú a bývanie vrátane všetkých poplatkov a energií je zase v mojej réžii. Chlapče, chlapče, čo si to vyviedol? Za trochu jedla a sexu. Navyše mizerného...
Vtedy mi napadla kacírska myšlienka, že keď sa zbavím rastlín, zbavím sa postupne aj Ivety. Ona je od nich závislá, akoby nimi mala označkované svoje teritórium. Lenže ako tie zelené potvory zneškodním? Nemôžem ich len tak nahádzať do kontajnera. Musím ísť na to rozumne.
Na internete som zistil, že keď sa chcú záhradkári zbaviť buriny, polievajú ju vriacou vodou. To by mohlo fungovať aj na bytové aj záhradné rastliny! Navyše je výhoda, že horúca voda nesmrdí a Iveta si nemusí nič všimnúť.
Rozhodol som sa, že izbovú a záhradnú zeleň začnem každý deň polievať čerstvo uvarenou vodou z rýchlovarnej kanvice. Bol by v tom čert, aby tie korene prežili!
Nalial som teda do kanvice vodu a keď začala bublať, hneď som ju rozlial po všetkých kvetináčoch. Dosť som sa nachodil, pretože rastlín je veľa a objem kanvice je len poldruha litra. Za tú slobodu mi to však stálo. Jedna zálievka mi zabrala takmer hodinu. A zajtra bude zas!
Pozeral som na fikus, ako mu voda vrúcne buble pri koreňoch. Držal sa hrdo ako veliteľ hradnej stráže. Takmer mi ho bolo ľúto. Som vrah kvetín a stromov! Ja dospelák kosím desiatky zelených životov a tvárim sa pritom, ako by sa nechumelilo. Takto som dopadol! Budem mať na rukách krv (teda chlorofyl a plastidy). V duchu som si však sľúbil, že keď Ivetu vysťahujem, zasadím v záhrade pokojne aj niekoľko nových kríkov, aby som tú vraždu odčinil.
Zálievku vriacou vodou som rastlinám uštedroval, keď Iveta odišla do svojho salónu krásy. A výsledky mojej práce už začali byť viditeľné – rastlinám padali alebo žltli listy. Z niektorých sa stali dokonca „ležiaky“.
„Čo to s tými chudinkami je?“ čudovala sa Iveta a hneď nakúpila nejaké povzbudzujúce hnojivo.
Lenže môj horúci chlórovaný kúpeľ bol mocnejší. Postupne odumierali tlstice, tropické kvety, a takmer spočítané to už mal aj hrdý fikus.
Iveta tú domácu rastlinnú situáciu niesla zúfalo. Z odumretých kvietkov sa snažila vypreparovať aspoň časť listov či vetvičiek, aby sa dali zasadiť znova.
„To som blázon. Že by tu boli nejakí škodcovia?“ čudovala sa.
No, minimálne o jednom by som vedel, povedal som si v duchu a spokojne sa usmial.
Lenže moja milá plánovala obnovu „zelenej zóny“ a cez víkend chcela zájsť do záhradníctva nakúpiť nové rastliny.
„Zatiaľ by som to nerobil, ešte tu pokapú,“ varoval som ju.
„Ja sa tam poradím, čo by sme mohli robiť. Vidíš ty lístky? A tie korene? Toto predsa nie je normálne,“ povedala plačlivo. Bolo to po dlhom čase prvý raz, čo som u nej videl nejaké emócie.
„Ja by som s tým ešte radšej počkal. Možno sú tu nejaké chrobáky, alebo čo,“ bľabotal som z cesty, len aby som ju zastavil.