Nevedela som, čo iné povedať a na druhej strane mi odpovedalo veľavravné ticho. Začali sa mi triasť ruky. Dávid už nie je môj. V tej chvíli som pochopila, že medzi nami sa všetko definitívne skončilo. Sadla som si, aby som ten rozhovor nejako strávila. Vzápätí mnou však začali lomcovať vlny nevoľnosti, ktoré u mňa v tom čase boli na dennom poriadku.
Spomínam na to obdobie veľmi zvláštne. Bola som šťastná, pretože som konečne čakala dieťa, ale zároveň sa mi šialene cnelo po Dávidovi a pripadala som si veľmi sama. Najhoršie boli návštevy u lekára, kde som vídala šťastné páry, no ja som sa na ultrazvuk a obrázky tej malej osôbky pozerala sama.
„Ako to budeš zvládať, po pôrode?“ naťukla opatrne kamarátka otázku, ktorá mi po nociach, okrem obrovského brucha, nedávala spať.
„Pomôžu mi naši. A nebudem predsa jediná na svete, ktorá je na dieťa sama.“
Nikomu som sa nezverila s nádejou, že keď Dávid svoje dieťa uvidí, vráti sa. Upínala som sa k nej počas celého tehotenstva. Dokonca aj v okamihu, keď ma s pôrodnými bolesťami viezli do pôrodnice, som dúfala, že Dávid sa musí každú chvíľu objaviť. Okrem mojej mamičky bol jediný, komu som napísala, že rodím.
Po niekoľkých úporných hodinách som v rukách konečne držala svojho vysnívaného chlapčeka Dávidka. Mal otcov nos aj pery a bol nádherný. Bol to môj uzlíček šťastia, splnený sen a ja som asi prvý raz od nášho rozchodu na Dávida úplne zabudla.
Keď nás konečne pustili z pôrodnice a mojou veľkou oporou mi boli rodičia, sotva sme vkročili do prázdneho bytu, už sa ma zase zmocnil smútok. Dávid sa napriek môjmu očakávaniu v pôrodnici neukázal. Ako odpoveď na správu, že rodím, mi zaželal veľa šťastie a to bolo všetko. A ja som mu natruc ani neposlala fotku jeho syna, aj keď ma to stálo neskutočné premáhanie.
Vo chvíľach, keď malý spal, som sa mučila predstavami, čo, kde a hlavne s kým Dávid robí.
Párkrát mi volal, ale ja som sa jeho telefonáty rozhodla ignorovať. A potom jedného dňa niekto zazvonil pri dverách. Strapatá a nenamaľovaná, s plienkou hodenou cez rameno, som išla otvoriť. Pri dverách stál Dávid a vyzeral tak, ako keby už pár nocí nespal.
„Môžem ďalej?“ spýtal sa a ja som nemala silu odmietnuť.
„Môžem malého vidieť?“