„Vyzerá to, že sa vajíčko uchytilo.“ Na vetu pána primára, ktorú som si po poslednom pokuse vypočula, nikdy nezabudnem.
Nič krajšie som nikdy nepočula. V tej chvíli som dokázala zabudnúť na to, že sa zvyšok môjho života rúca ako domček z kariet. Keď som totiž niekoľko dní predtým udrela na Dávida, priznal neveru. Vraj už so mnou nedokázal žiť s predstavou, že ďalší pokus opäť nevyjde a ja sa znovu zložím.
„Je mi to ľúto,“ šepkal a ja som vedela, že to myslí vážne. Neveru som však odpustiť nedokázala. Trvala som na tom, aby sa Dávid zbalil a odišiel z nášho bytu aj z môjho života. V tom čase som ešte nevedela, že posledný pokus sa skutočne podaril a ja som tehotná.
Keď po prvotnej eufórii z otehotnenia prišlo vytriezvenie, zdvihla som telefón a zavolala Dávidovi: „Čakám dieťa.“
Na druhom konci mi odpovedalo prekvapené ticho. Marilo sa mi to, alebo som v pozadí naozaj začula ženský smiech?
„Dávid, vrátiš sa?“ cítila som, ako sa mi do očí hrnú slzy. Poď domov, budeme mať dieťatko, chcelo sa mi kričať, ale nebola som schopná vydať ani hlásku.
„Dita, ja nemôžem. Som šťastný, že ti to vyšlo, ale vrátiť sa nemôžem. V tom hroznom čase… veď vieš, som niekoho stretol. A je mi s tým človekom veľmi dobre…“
„Chceš povedať, že keď sa to dieťa narodí, nebudeš ho chcieť ani vidieť?“