Bez slova som ho odviedla do izbičky, kde Dávidko pokojne oddychoval v postieľke. Pohľad v Dávidových očiach, keď svojho syna prvý raz uvidel, sa nedá popísať. Opatrne malého pohladil po hlavičke.
„Je nádherný,“ zašepkal.
Prikývla som a darmo som sa usilovala ovládnuť, po lícach sa mi začali kotúľať slzy.
„Podobá sa na teba,“ povedala som a hľadala v jeho očiach nejaký znak toho, že sa vracia domov. „Zostaneš na kávu?“
Zavrtel hlavou.
„Mohol by som sa prísť pozrieť zase zajtra, až bude hore?“ spýtal sa a vo mne všetko kričalo NIE. Potom som však pozrela na Dávidka, ktorému by som tým slovom ukradla otca.
„Môžeš. Keď prídeš okolo ôsmej, mal by byť hore.“
Dávid vďačne prikývol.
„Ďakujem,“ zašepkal a bol preč. Ja som po jeho návšteve ešte dlho sedela a nechala slzy voľne plynúť. Vyrušilo ma až Dávidkovo zamrnčanie. Bol hladný.
Budeš mať mamu aj otca, to ti sľubujem,“ zašepkala som a privinula si svojho milovaného synáčika k sebe.