Pozrela sa mi na dlaň a tvrdila: „Vaša kráľovná sa volá Dominika, objaví sa čoskoro a bude pre vás ako stvorená,“ povedala pevne a mňa to rozochvelo. Nikdy som na podobné fígle neveril, ale potreboval som ubezpečenie, že ešte mám nádej... No keď mi tá žena prezradila aj meno mojej budúcej...Toto by si predsa nevymyslela! A tak som svoju Dominiku začal hľadať na zoznamke. Páčia sa mi jamky v tvojich lícach, chlapčenský úsmev a v očiach dobro. Aj preto som sa odhodlala napísať ti ako prvá, aj keď je to pre mňa prvý raz, rozklikol som po pár týždňoch správu, ktorá ma nenechala chladným. Profilová fotka toho dievčaťa ma totiž dostala. A ešte viac jej meno: Nika Kráľová! „Vaša kráľovná Dominika sa objaví už čoskoro,“ pripomenul som si slová veštice a roztrasenou rukou dievčaťu odpovedal. Pochválil som jej účes a farbu očí. A tak sme si začali písať.
Krajšia ako na fotke
Nika bola ako ja, len v sukniach. Ostýchavá, milovala cesty vlakom pre hojdanie, ktoré človeka uspávalo, rada cestovala po Slovensku a túlala sa len naverímboha krajinou. Mala romantické, trpezlivé srdce a ja som sa do nej zaľúbil ešte skôr, než sme sa videli naživo. Na prvú schôdzku som šiel s malou dušičkou. Svojej kráľovnej som niesol žlté tulipány, ale pokojne by som jej bol zložil k nohám modré z neba. Stála pred kaviarňou a bola krajšia ako na fotkách. Keď ma zazrela, zamávala, a potom ruku rýchlo stiahla, ako by sa za to radostné gesto zahanbila. A mne bolo jasné, že je to ona „Ahoj, tak to som ja, Martin,“ podal som jej kvety a pobozkal ju na líce. Bolhebká a krásne sa červenala. A potom to prišlo! „Ahoj. Ja som Veronika,“ pípla nesmelo a a mne sa zatmelo pred očami. „Čo prosím?“ „Veronika,“ zopakovala. „Králičková.“ „Ale…,“ zažmurkal som, aby som vyhnal prekvapenie z očí. Predstava dokonalej kráľovnej Dominiky sa mi náhle začala rozplývať. Predo mnou stála len neistá mladá žena, vlastne ešte mláďa... taký králiček. „Sta-stalo sa niečo?“ zajachtala. „Nie, ja len... myslel som, že sa voláš Kráľová. Dominika Kráľová,“ priznal som a ona sa zasmiala, asi uľahčením, že ide o takú prkotinu.
Prišla druhá, ale...
„Nika Kráľová je prezývka. Naši mi odmalička hovoria Nika. A to priezvisko, no… dodáva mi sebavedomie. Je lepšie byť kráľ ako králiček, nemyslíš?“ zasmiala sa. Cítil som sa podvedený, ale čo sa dalo robiť? Predsa tú plachú bytosť nenechám stáť na ulici. Sadli sme si do kaviarne, požiadali o vázu na tulipány a začali sa rozprávať. No a prešli dve hodiny a mne sa stále nechcelo domov. Keď som večer zapol laptop, objavil som na zoznamke novú správu. Srdce sa mi rozbúchalo, keď som čítal: „Ahoj, máš veľmi peknú profilovku, aj keď sa na nej tváriš ako kráľ sveta. Stretneme sa niekedy? Dominika." To dievča bolo všetko, čo som si želal. Snedá brunetka, nebála sa zdieľať aj fotku v plavkách. To bude ona, znelo mi v hlave, a tak som klikol na tlačidlo odpísať. Lenže... lenže! Prsty mi stŕpli a spotil som sa. Odkedy ja dám na nejaké veštenie? Možno odvtedy, čo ti tvoj inštinkt nenašiel nijakú, ktorá by ťa chcela, šepol mi neodbytný vnútorný hlas.
Ruky však mali vlastnú hlavu. Správu od Dominiky zmazali a napísali Veronike. Odvtedy sme spolu prechodili celé Slovensko a chystáme sa ruka v ruke dobyť Moravu. A aj keď to nie je Dominika a je stále neistá a plachá, môjmu srdcu kraľuje ako nijaká iná pred ňou. A tak neviem, kto môže za moje šťastie. Veštkyňa, ktorá ma prinútila, aby som sa vrátil na zoznamku a už tam sa do Niky zaľúbil, aj keď išlo vlastne o omyl... alebo náhoda či osud? Neviem, ale ani tak neprestávam ďakovať, že som našiel lásku.