Keď som pred dvoma rokmi porodila po komplikovanom tehotenstve dvojičky, moja mama bola ako môj anjel strážny. Niekoľko týždňov som totiž mohla iba ležať, a tak som sa na chvíľu opäť stala jej malým dieťaťom. Kvôli mne dokonca odišla do predčasného dôchodku. Som totiž jej jediná dcéra, teda zostala som... Mladšia sestra mi zomrela na rakovinu ako štvorročná a asi po dvoch rokoch sa s otcom rozviedli. Je to už viac ako dvadsať rokov, ale viem, že ju to nikdy neprebolelo, a o to viac sa potom celý život bála o mňa. Moje problematické tehotenstvo teda pre ňu bolo jasným signálom, že sa má vzdať práce. Bolo totiž jasné, že pôrodom sa nič neskončí, ale, naopak, začne. Nakoniec sa mi podarilo vydržať do tridsiateho druhého týždňa a po šiestich týždňoch v nemocnici som si priniesla domov dvoch drobcov vyžadujúcich dennodenné rehabilitácie a návštevy špecialistov. Jej dve ruky boli dvojnásobne potrebné, keďže manžel, ak nás chcel uživiť, doma zostať nemohol. Kŕmila, prebaľovala, varila, šoférovala… Som si takmer istá, že chlapci by dnes ani neboli na svete, nebyť jej starostlivosti od prvých tehotenských ťažkostí.
Keby som sa rozdvojila, bolo by to málo
A potom prišiel šok. Z ničoho nič odpadla. Keďže vyšetrenia najskôr neukázali príčinu, považovali ju len za prepracovanú a odporučili jej oddych. Po pár týždňoch sa však situácia zopakovala, a to už ju záchranka odvážala s tým, že ide o mozgovú príhodu. A 61-ročná žena zrazu skončila na vozíku. Karty sa obrátili a teraz je dieťaťom, ktoré potrebuje starostlivosť, ona. Samozrejme, že som ju z nemocnice zobrala domov, hneď ako sa dalo, pripravená urobiť prvé aj posledné, aby som ju znova postavila na nohy. Lenže stačil mesiac, aby mi bolo jasné, že to nezvládam. Mama momentálne potrebuje pomoc so všetkým, chlapci sú už síce z najhoršieho vonku, ale práve sú v období, keď sú ako živé striebro. Niekedy nastávajú situácie, že aj keby som sa rozdvojila, bolo by to málo. Mama ma vždy obetavo posiela najskôr za nimi a trpezlivo čaká, kým budem mať čas na ňu. Ale ako sa jej zdravotný stav pohne niekam dopredu, keď je vždy na poslednom mieste? Mám strašné výčitky svedomia, že ju zanedbávam, že pre ňu nerobím dosť. V nejakom sanatóriu by možno rehabilitovala viac, ale zase by bola ďaleko od nás, mimo domu a sama, čo nechce. A ja neviem, čo mám robiť. Dať ju proti jej vôli, ale pre jej dobro do nejakého zariadenia? Alebo deti do jaslí a skúsiť pre ňu urobiť viac sama? Mám pocit, že si mám vybrať z dvoch zlých možností, pritom aj moje deti, aj moja mama si zaslúžia to najlepšie...
Prišiel čas na rácio
Hoci je starostlivosť o chorú mamu nad jej sily, väčší pocit zlyhania by mala, keby ju zverila odborníkom, preto sa cíti ako v slepej uličke. Ako z nej podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej von?
Michaela a jej mama sa momentálne rozhodujú na základe emócií, osobnostnej výbavy a histórie svojho vzťahu. Zo strany dcéry ide o vďačnosť, súcit, nehu, lásku, snahu pomôcť a zodpovednosť, u matky dominujú obavy, strach z neznámeho a zo samoty, ale aj trpezlivosť, obetavosť. Preto nevedia nájsť východisko v uvedenej situácii. Prišiel čas zapojiť do rozhodovania racionálne aspekty – nechať posúdiť mamin zdravotný stav odborníkmi a riadiť sa nimi navrhovaným postupom. Prechodný pobyt v sanatóriu s intenzívnou rehabilitáciou môže pomôcť najlepšie. Mama si postupne vytvorila závislosť od dcéry a jej rodinného života, preto sa obáva odlúčenia. Aj z tohto dôvodu jej pomôže osamostatnenie v kontrolovanej situácii sanatória.