Ponáhľala som sa ulicou, naštvaná a rozhorčená. Exmanžel ma opäť zásobil salvou správ s otázkou, ako to vlastne bude cez víkend. Ako si to celé predstavujem? Užije si voľné dni, ktoré vyhovujú jemu, a na mňa zostanú unavené popoludnia cez týždeň? Hádali sme sa pre hlúposti a na ničom sa nevedeli dohodnúť. Zdalo sa, že o každej banalite bude musieť rozhodnúť súd, pretože ani jeden z nás nebol druhému ochotný ustúpiť. Ako by som exmanžela hlavou plnou výčitiek a hnevu privolala – rozoznel sa mi vo vrecku telefón a na displeji sa objavilo meno Urban. „Potrebuješ niečo?“ vypenila som bez pozdravu. „Len takú banalitu, ako je dohovoriť sa,“ odsekol ironicky. „Dohovoriť sa, alebo ma prinútiť, aby som urobila to, čo chceš ty?“ „Hanka, mám dva voľné víkendy v mesiaci. Je taký problém prispôsobiť sa, keď ty máš Elišku v jednom kuse?“ začal obľúbenú pesničku. „... hovorí pán, ktorý si údajne nemôže vziať deň dovolenky na varovanie, aby som mohla raz odísť na školskú stretávku?“ vrátila som mu to a zase sme skončili hádkou, čo kto pre koho urobil navyše a čo kto urobiť odmietol...
Keď sa z druhej strany vyrojili škôlkari...
Zabraná do rozhovoru som vôbec nevnímala, že mi ktosi v nestráženom okamihu strhol z pleca kabelku. Bleskovo som ukončila hovor a splašene vykríkla: „Zlodej! Chyťte zlodeja!“ Muž prebehol cez prázdnu ulicu až za roh v okamihu, keď sa z druhej strany vyrojili škôlkari. Deti sa vzorne držali za ruky, a keď zazreli, že sa niečo deje, zastali a zvedavo naťahovali krky. „Stalo sa vám niečo?“ oslovila ma pani učiteľka. Tak som jej opísala, čo sa mi prihodilo. „Mám zavolať políciu?“ spýtala sa, no nebolo treba. S úľavou som si uvedomila, že peňaženku mám v nákupnej taške, kľúče vo vrecku a telefón som v inkriminovanom okamihu mala v ruke.
„Ten zlodej, čo vás okradol, pokojne mohol byť môj otec!“
Deti vzrušene štebotali, keď ma upútal hlas jedného chlapca: „Ten zlodej, čo vás okradol, pokojne mohol byť môj otec!“ oznámil mi celkom vážne, a keď na ňom spočinul šokovaný pohľad učiteľky, s chuťou sa pustil do vysvetľovania. „Mamička hovorila, že nám ukradol úplne všetko. Práčku, televízor, kuchynský robot. Mne neukradol nič, ale mame veľa. Možno mu prekáža, že mu stále klame.“ Všimla som si smutný pohľad učiteľky, ktorá hodnú chvíľu uvažovala, čo na to povedať. Chalan zatiaľ pokračoval: „Podľa otca mamička klame, že jej platí málo alimentov. On jej dáva všetky peniaze, čo má, takže mi potom nemôže kúpiť hračky a maškrty. A mama niekedy hovorí, že som chorý a k otcovi ísť nemôžem, pritom mi nič nie je!“ Keď som toho chalana počúvala, zovrelo mi vnútro. Učiteľka sa snažila rýchlo odviesť jeho pozornosť, zdvorilo sme sa rozlúčili, ale môj čudný pocit nie a nie povoliť.
Zovretie poľavilo, telom sa mi rozlial pokoj a mier
Predstavila som si na mieste toho malého chalana svoju Elišku. Koľko hlúpostí sme s Urbanom na seba nahádzali? Čo všetko musela počuť a vidieť, aký skreslený názor na nás za ten čas našich sporov asi má? Ešte cestou som vyťukala exmanželovo číslo. „Ahoj,“ pozdravila som ho po tých mesiacoch štekotov a samu ma prekvapilo, že mi vľúdnosť nerobí problém. „Ja som asi nejaká preťažená, nehnevaj sa. Ak máš voľno, pokojne si Elišku vezmi.“ „To by bolo príma, u našich sú totiž práve hody, vzal by som ju so sebou,“ naladil sa na moju vlnu. „A ty mi povedz, kedy by si potrebovala to voľno?“ Zovretie poľavilo, telom sa mi rozlial pokoj a mier a pochopila som, že toto bol prvý krôčik k našej normálnej komunikácii, ktorá je dôležitá nielen pre nás, ale najmä pre šťastné detstvo našej dcéry.
Hana, 30 rokov