Ponáhľala som sa ulicou, naštvaná a rozhorčená. Exmanžel ma opäť zásobil salvou správ s otázkou, ako to vlastne bude cez víkend. Ako si to celé predstavujem? Užije si voľné dni, ktoré vyhovujú jemu, a na mňa zostanú unavené popoludnia cez týždeň? Hádali sme sa pre hlúposti a na ničom sa nevedeli dohodnúť. Zdalo sa, že o každej banalite bude musieť rozhodnúť súd, pretože ani jeden z nás nebol druhému ochotný ustúpiť. Ako by som exmanžela hlavou plnou výčitiek a hnevu privolala – rozoznel sa mi vo vrecku telefón a na displeji sa objavilo meno Urban.
„Potrebuješ niečo?“ vypenila som bez pozdravu. „Len takú banalitu, ako je dohovoriť sa,“ odsekol ironicky. „Dohovoriť sa, alebo ma prinútiť, aby som urobila to, čo chceš ty?“ „Hanka, mám dva voľné víkendy v mesiaci. Je taký problém prispôsobiť sa, keď ty máš Elišku v jednom kuse?“ začal obľúbenú pesničku. „... hovorí pán, ktorý si údajne nemôže vziať deň dovolenky na varovanie, aby som mohla raz odísť na školskú stretávku?“ vrátila som mu to a zase sme skončili hádkou, čo kto pre koho urobil navyše a čo kto urobiť odmietol...
Keď sa z druhej strany vyrojili škôlkari...
Zabraná do rozhovoru som vôbec nevnímala, že mi ktosi v nestráženom okamihu strhol z pleca kabelku. Bleskovo som ukončila hovor a splašene vykríkla: „Zlodej! Chyťte zlodeja!“ Muž prebehol cez prázdnu ulicu až za roh v okamihu, keď sa z druhej strany vyrojili škôlkari. Deti sa vzorne držali za ruky, a keď zazreli, že sa niečo deje, zastali a zvedavo naťahovali krky.
„Stalo sa vám niečo?“ oslovila ma pani učiteľka. Tak som jej opísala, čo sa mi prihodilo. „Mám zavolať políciu?“ spýtala sa, no nebolo treba. S úľavou som si uvedomila, že peňaženku mám v nákupnej taške, kľúče vo vrecku a telefón som v inkriminovanom okamihu mala v ruke.