„Ten zlodej, čo vás okradol, pokojne mohol byť môj otec!“
Deti vzrušene štebotali, keď ma upútal hlas jedného chlapca: „Ten zlodej, čo vás okradol, pokojne mohol byť môj otec!“ oznámil mi celkom vážne, a keď na ňom spočinul šokovaný pohľad učiteľky, s chuťou sa pustil do vysvetľovania. „Mamička hovorila, že nám ukradol úplne všetko. Práčku, televízor, kuchynský robot. Mne neukradol nič, ale mame veľa. Možno mu prekáža, že mu stále klame.“ Všimla som si smutný pohľad učiteľky, ktorá hodnú chvíľu uvažovala, čo na to povedať. Chalan zatiaľ pokračoval: „Podľa otca mamička klame, že jej platí málo alimentov.
On jej dáva všetky peniaze, čo má, takže mi potom nemôže kúpiť hračky a maškrty. A mama niekedy hovorí, že som chorý a k otcovi ísť nemôžem, pritom mi nič nie je!“ Keď som toho chalana počúvala, zovrelo mi vnútro. Učiteľka sa snažila rýchlo odviesť jeho pozornosť, zdvorilo sme sa rozlúčili, ale môj čudný pocit nie a nie povoliť.
Zovretie poľavilo, telom sa mi rozlial pokoj a mier
Predstavila som si na mieste toho malého chalana svoju Elišku. Koľko hlúpostí sme s Urbanom na seba nahádzali? Čo všetko musela počuť a vidieť, aký skreslený názor na nás za ten čas našich sporov asi má? Ešte cestou som vyťukala exmanželovo číslo. „Ahoj,“ pozdravila som ho po tých mesiacoch štekotov a samu ma prekvapilo, že mi vľúdnosť nerobí problém. „Ja som asi nejaká preťažená, nehnevaj sa. Ak máš voľno, pokojne si Elišku vezmi.“ „To by bolo príma, u našich sú totiž práve hody, vzal by som ju so sebou,“ naladil sa na moju vlnu. „A ty mi povedz, kedy by si potrebovala to voľno?“ Zovretie poľavilo, telom sa mi rozlial pokoj a mier a pochopila som, že toto bol prvý krôčik k našej normálnej komunikácii, ktorá je dôležitá nielen pre nás, ale najmä pre šťastné detstvo našej dcéry.
Hana, 30 rokov