Po výkriku gratulantov „Všetko najlepšie!“ som sfúkla všetkých šesťdesiat sviečok na obrovskej torte. „Ďakujem vám všetkým, mám vás veľmi rada,“ povedala som dojato a začala krájať tortu. Vtom vošiel do dverí môj manžel. Ten, ktorý nielen na mňa, ale ani na celú rodinu nemal nikdy čas. Nechodil s nami na dovolenky ani na krátke výlety, ba ani na rodičovské schôdzky, na detské predstavenia, zabúdal na to, čo bolo dohodnuté. „Čo sa to tu deje?“ čudoval sa a mne v tej chvíli stuhla krv v žilách. „Prečo myslíš, že dnes prišli mladí?“ vydýchla som neveriacky. Vedela som, že manžel na moje narodeniny zabudne tak ako každý rok, ale myslela som si, že keď ráno uvidí rodinnú delegáciu, svitne mu, čo sa deje. Alebo som tomu aspoň chcela veriť. Najmä, keď sa po privítaní s deťmi z ničoho nič vyparil. Bola som presvedčená, že mi zahanbený šiel aspoň narýchlo zohnať nejaký darček. Lenže nie… Išlo jednoducho len o jeho ďalšiu pracovnú sobotu.
Chcem sa rozviesť!
„Si sebec!“ vzdychla som, keď večer mladí odišli. A potom zo mňa vypadlo, že sa s ním chcem dať rozviesť. A od toho okamihu sa mi uľavilo. „Mala som to urobiť už dávno,“ dodala som, zasadnúc sťažka do kresla, aby som si oddýchla. Ani brvou nepohol. Žiaden šok, prehováranie, snaha si niečo vysvetliť. Len mlčanie, ktoré trvalo celé dni. Celý život sme bývali v prenajatom panelákovom byte, takže mi manžel po pár dňoch len navrhol, že to bude on, kto sa odsťahuje. „Našiel som si bývanie kúsok od práce,“ informoval ma následne po dvoch týždňoch, podal mi kľúče a odišiel z môjho života. Prvých pár týždňov to bolo zvláštne. Moja samota sa zrazu zdala akási prázdnejšia. Potom som sa však otriasla, našla si nové záujmy a začala konečne žiť. Aj keď sama…
Nebolo pre koho piecť
„Ahoj, volám ti pre ten rozvod. Už je to rok, a tak by sme sa mali niekam pohnúť,“ zatelefonoval mi jedného dňa muž, ktorého som od jeho odsťahovania nevidela. Nestretli sme sa ani na narodeninách našich dcér či vnúčat, pretože buď neprišiel vôbec, alebo sme sa o nejaký ten deň minuli. „Tak dobre, môžeme to ísť prebrať napríklad nad kávou,“ navrhla som. „Výborne. Stretneme sa zajtra o piatej v našej známej kaviarni,“ povedal a položil. A ja som začala premýšľať. Celý ten rok, čo bol manžel preč, som nenaďabila na nijakého muža, ktorý by ma bol očaril tak ako kedysi on. Navyše mi ho začali pripomínať malé drobnosti, ktoré by som si predtým ani nebola všimla. Vôňa kávy ma nútila spomínať na chvíľky v kuchyni, keď sedel za stolom, kým som ja piekla štrúdľu, ktorú miloval zo všetkých koláčov najviac. Teraz ho však nebolo pre koho piecť.
Miloval som vás a stále milujem
Na dohodnutú schôdzku som išla so zmiešanými pocitmi. „Čo to máš na sebe?“ usmiala som sa, keď som videla Milana vo vyžehlenej košeli. „Kdeže sú tvoje menčestráky, mikiny a vyťahané tričká...“ Jemne som ho podpichovala, ako som to zvykla robiť kedysi, keď sme sa ešte na tom dokázali spolu zabávať. „Zmenil som sa,“ odkašľal si, odsunul mi stoličku, aby som si sadla. „Pamätáš, ako sme sem spolu chodievali?“ spýtala som sa. „Pamätám si všetko…“ pokúsil sa o úsmev, „... teda okrem dátumu tvojich narodenín,“ dodal úprimne. „Vieš, niekedy som zabudol na dôležité veci, áno, ale snažil som sa. Miloval som vás a stále milujem,“ povedal a pozrel sa na mňa.
Neskutočne dlhý rok
„Sme tu hádam preto, aby sme sa dohodli na rozvode, alebo nie?“ upozornila som ho trochu zmätená. „Možno áno,“ povedal a sklopil oči. „Helenka moja, ja sa ti veľmi ospravedlňujem. Ten rok bol neskutočne dlhý, chýbaš mi. Budem menej pracovať, všetko napravím, všetko…“ padol zrazu tak trochu teatrálne na kolená a začal sa spovedať. „Sadni si, prosím ťa,“ povedala som, pretože sa po nás otáčala celá kaviareň. „Neblázni,“ rozosmiala som sa. Ale Milana to nevykoľajilo. „Milujem ťa,“ povedal a chytil ma za ruku. Áno, všetko som mu odpustila a vzala ho späť. Tridsaťpäť rokov je predsa len tridsaťpäť rokov. A ja som nám chcela dať druhú šancu. Milan mi začal nosiť čerstvé kvety, z práce chodil na minútu presne a soboty už netrávil v kancelárii. Nezabudol na narodeniny našej vnučky ani na moje meniny. Potom sa síce život pomaly vrátil takmer do starých koľají, ale napriek tomu cítim, že ma miluje. Alebo ja až príliš veľmi jeho na to, aby som si pripustila, že starého psa novým kúskom nenaučím?
HELENA, 61 ROKOV