Vždy som chcela partnera, ktorého budem môcť obdivovať. Akurát som nečakala, že ho nájdem v kamarátovi, s ktorým sme stavali spolu hrady na pieskovisku pred panelákom. Myslela som si, že si príde po mňa krásny neznámy princ na bielom koni, no potom sa po asi pätnástich rokoch v Amerike vrátil domov chalan od susedov... Zrazu preskočila iskra, hoci by to na nás nikto nikdy nepovedal. Od malička to bol šprt, ktorý sedel len v knihách, kým ja som bola dieťa vetra, ktoré sa vracalo zvonku až, keď sa zotmelo. Väčšinou s nejakým zraneným vtáčaťom, či zatúlaným psom, ktorého bolo treba zachrániť. Hoci sme nastúpili do prvej triedy spolu, on už po pol roku prestúpil do školy pre mimoriadne nadaná deti a v druhom ročníku na strednej odišiel na rok do Ameriky. Nakoniec tam skončil aj vysokú a pokračoval vo vedeckej kariére. Keď ho jeho firma, vyslala pred piatimi rokmi na pozíciu do Prahy, bol v podstate na skok od domu a tak bol každú chvíľu u rodičov. Začali sme randiť a raz sme jednoducho odišli do Prahyspolu. Vyštudovala som sociálnu prácu a tu som pracovala v dennom stacionári s mentálne postihnutými deťmi. Bola som presvedčená, že aj za riekou Moravou sa v tom bez problémov uplatním. Nakoniec som ale nestihla. Nečakane som otehotnela a zostala na materskej s našim synom. Pred pár dňami oslávil dva roky a podľa môjho muža je čas, aby sa už začal vzdelávať aj on.
Dvojročný má začať s čínštinu
Zostala som zaskočená. Malému našiel súkromnú anglickú škôlku, kde sa v ďalších rokoch pridáva čínština, a aj odo mňa chce, aby som začala na sebe pracovať, najlepšie, aby som si spravila ešte jednu vysokú a posunula sa od „utierania nosov“ postihnutým puberťákom ďalej. Skrátka jeho ambície pri ňom nekončia, vzťahuje ich aj na nás. Mne sa však jednak dva roky zdajú málo na to, aby malý zostal bezo mňa, nehovoriac o prostredí, v ktorom na neho budú hovoriť jazykom, ktorému nebude rozumieť. A čo sa týka mňa, ani náhodou nemám chuť vrátiť sa do školských lavíc. Chcem sa venovať tomu, čo som vyštudovala a čo milujem, aj keď je to podľa môjho partnera „len utieranie sopľov“. Alebo mať druhé dieťa. Muž síce nie je proti, ale najskôr vraj o päť rokov, aby sme každému dieťaťu mohli dať všetko. To je však presný opak toho, čo v živote chcem ja. Pravdupovediac, po tom, čo nás prekvapilo tehotenstvo, sme veľmi spoločnú budúcnosť preberať nestihli. A keď, tak len tak medzi rečou, nezáväzne. Teda, aspoň ja som mala ten pocit, že sú to len reči, keď básnil o tom, že syna dá čo najskôr na čínštinu…Uvedomila som si, že to, čo obdivujem na ňom, pre seba a svoje deti nechcem, ak to nebudú chcieť samé. Ale to sa v dvoch rokoch jednoducho ešte nedá zistiť. On však na tej škôlke trvá. Milujem ho a nechcem ho stratiť, ale keď ustúpim teraz, neurobí svojou ambicióznosťou malému zo života peklo? A nebude tak pokračovať aj pri druhom? Nechcem zmeniť jeho, len jeho plány s nami. Akurát neviem, či sa to dá…
Dieťa je ako špongia
Pred tým, čo na partnerovi obdivuje, chce paradoxne syna chrániť. Pripravovať sa na kariéru v dvoch rokoch sa jej totiž zdá ako ničenie detstva. Naozaj sú jej obavy podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej oprávnené?
Dieťa vo svojom vývine funguje ako veľká špongia, ktorá vďačne a rada nasáva dostupné podnety. Na ich základe sa ďalej rozvíjajú rozumové schopnosti. Výskumy potvrdzujú, že podnecované dieťa má pred svojimi rovesníkmi náskok, pretože od narodenia sa učí. Pod učením nemyslíme schopnosť memorovať texty a nahromadené fakty. Predpokladám, že každá materská škola podáva deťom podnety vo veku primeranej dávke a nezaťažuje nervový systém zverených detí. A učiť sa cudzí jazyk od útleho veku je tiež bonus, ako potvrdzujú bilingválne deti. Vôbec nemali pocit, že sa učia, ďalší jazyk sa na ne nalepil. Takže na záver: Človek potrebuje vzdelávanie od plienok, až do neskorej staroby, aby sa najprv mohol rozvíjať