Keď som sa pred pätnástimi rokmi vydávala, bola som presvedčená, že si beriem najlepšieho kamaráta a človeka, ktorý mi rozumie aj bez slov. Keď som pred rokom nešťastná buchla dverami a aj s dcérami si našla podnájom, mala som pocit, akoby sme hovorili dvoma absolútne rozdielnymi jazykmi. Nevedeli sme sa už zhodnúť na ničom. Predovšetkým nechápal, že ma náš vzťah, v ktorom bol čoraz dominantnejší, ničí. Keď som odišla na prvú materskú, stal sa logicky živiteľom rodiny a zostalo to tak takmer desať rokov, kým aj naša tretia dcéra nenastúpila do prvej triedy. Počas nich akoby sme sa z partnerov, ktorými sme boli na začiatku, stali nadriadeným a podriadenou. Začal sa správať v duchu – kto zarába, ten rozhoduje. Alebo aspoň ja som to tak vnímala. Cítila som sa ako Popoluška v kúte, ktorá sa na každú vec, ktorú si chcela kúpiť, pýtala muža. Keď sme niekam mali v úmysle ísť, záležalo vždy len na ňom, či má o to záujem aj on. Keď som mu to povedala, spýtal sa ma, či nemám, všetko, čo chcem. Ale o tom to nebolo… Nešlo mi o veci, išlo mi o našu komunikáciu, o to, aby som sa cítila rovnocenná! Vôbec nerozumel, o čom hovorím. Veď mi predsa vychádzal takmer vo všetkom v ústrety a snažil sa, aby som bola šťastná… Tak, čo od neho chcem?
Dúfala, že príde obrat
Už som nevládala, a tak som nás s babami zbalila a našla si podnájom dúfajúc, že ten šok, že zrazu zostal sám, ho prinúti rozmýšľať. Bola som totiž už vynervovaná, nervózna a pripúšťam, že miestami v komunikácii doslova odporná. Sama som potrebovala od toho všetkého odstup. Takže jeho prvé pokusy o zmierenie a novú šancu som ignorovala. Možno v tom bolo niečo ako potreba mu ukázať, ako som sa cítila ja – odstrčená, prehliadaná, nerešpektovaná. Navyše som si užívala, že som sama sebe pánom. Aj keď finančne sme na tom boli biedne, hoci som sa vrátila späť do práce v banke. O dievčatá sa manžel síce staral, ale že by na ne dal nejaké peniaze mne, to nie. Bral si ich k sebe, nakúpil, zaplatil, čo bolo treba, ale na nájomné ani stravu, keď boli u mňa, mi neprispel. Vraj som si to mala spočítať skôr, než som začala rozbíjať našu rodinu. Naše vzťahy teda boli na bode mrazu. Uvedomovala som si, že problémy, na ktoré som chcela upozorniť, sa neriešia, ale zväčšujú, napriek tomu som dúfala, že príde obrat. Niekde v hĺbke som sa chcela vrátiť domov, vedela som, že dcéry, otca potrebujú a toto striedanie domácností, ktoré už rok zažívali, nebolo ono. Lenže on ma nedávno šokoval. Vraj stretol niekoho iného a rozvod, ktorým som doteraz v hádkach šermovala len ja, začal presadzovať on. Priznávam, toto som nechcela. Možno som naivná, ale môžem to všetko ešte nejako zvrátiť? Ako?
Hľadajte aj teraz pozitíva
Mala pocit, že jej v ich vzťahu chýba sloboda a právo rozhodovať. Dostala to, ale až keď odišla. Napriek tomu ju to ťahá späť. Má podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej význam bojovať o návrat, hlavne keď to už jej muž pre jej doterajší nezáujem vzdal?
Manželstvo, v ktorom Slávka žila, sa postupne stalo asymetrickým vzťahom. Stratila sa rovnováha, partnerská spolupráca a najmä konštruktívna komunikácia. Slávka sa dostala do pozície podradenej a závislej ženy. Pravdepodobne si neuvedomovala svoj priebežný presun do tejto situácie. Možno jej aj rozdelenie úloh a funkcií v rodine vyhovovalo, až kým nebolo neskoro. Keď nepomáhali rozhovory, pokúsila sa o manipulatívny odchod zo spoločnej domácnosti. Jej očakávania sa však nenaplnili. Dokonca po počiatočných snahách o nápravu, blokovaných Slávkou, manžel situáciu akceptoval a posunul sa na životnej ceste ďalej. Slávka si musí ujasniť svoje motívy, prečo by sa chcela vrátiť do nefunkčného, pre ňu zaťažujúceho vzťahu. Po roku oddeleného bývania sa ukázala hĺbka nedorozumenia manželov. Nemala by sa obviňovať za vývoj situácie, ale hľadať pozitíva. Čo jej zmena priniesla, ako dozrela, ako sa uvoľnili a otvorili jej kapacity na zvládnutie výchovy dcér.