Príchod tohtoročného babieho leta sme na záhradke pred domom privítali úplne inak než v predchádzajúcich rokoch. Sedeli sme s manželom a pani Jarinou okolo stolíka pri káve a zákuskoch a vyhrievali sa na slniečku, hoci príroda sa už pomaly začínala zahaľovať do jesenných farieb. A ja som premýšľala, ako sa vôbec mohol stať ten zázrak, že medzi nami zavládla taká pohoda...
Ešte pred niekoľkými mesiacmi bolo všetko úplne inak. Ako každý rok na jar, aj tentoraz vo mne každý pohľad z okna vyvolával hnev. Zlostila som sa na našu susedku, staršiu pani, ktorá bývala v radovom dome vedľa nás už v čase, keď sme sa nasťahovali.
Vtedy nám predseda nášho družstva ukázal, že pred každým domom sa nachádza kúsok pozemku, o ktorý sa môžeme starať a vytvoriť si na ňom záhradku podľa vlastného vkusu. Medzi jednotlivými pozemkami neboli žiadne ploty, ale mohli sme si ich oddeliť nízkymi kríkmi. Väčšina susedov to tak mala, len pani Jarina, ktorá bývala hneď vedľa nás, nie. Pred jej domom mala príroda úplne voľnú ruku. Rástla tam burina, bodliaky, pýr, rôzne náletové kríky, jednoducho zanedbaná džungľa.
Nepáčilo sa mi to, a preto som rok čo rok presviedčala manžela, aby sa so susedkou porozprával.
„Počúvaj, tento rok jej už musíš niečo povedať! A musíš si za tým aj stáť! Takto to predsa ďalej nejde!“ zvyšovala som nahnevane hlas. „Mne by vôbec neprekážalo, keby to tam mala úplne vyčistené a vysypané napríklad iba štrkom,“ opakovala som hádam už po stý raz a pritom som nervózne chodila po izbe. „Lenže ona tam má samú burinu! A keď odkvitne, vietor roznesie semená! A kam? Na moje záhony! A čo ešte ten pýr! Všade má taký výstavný pýr, že keby sa dal jesť, zarobila by na ňom majland! Lenže on sa iba rozmnožuje a rozrastá – a kam? Samozrejme, k nám! A to ešte ani nehovorím o jej psovi! Milostivá pani ho nechodí venčiť, necháva ho, aby vykonával potrebu v tej jej džungli. A navyše musí značkovať kríky! Nie jej, pretože žiadne nemá, ale naše krušpány! Ja to už nevydržím!“ kričala som. „Musíš s tým niečo urobiť, Jano!“
Môj manžel sa na mňa smutne pozrel.
„Rok čo rok odo mňa žiadaš to isté a ja sa zakaždým snažím... Lenže ešte nikdy sa to nepodarilo. A tento rok to už vôbec nevidím nádejne...“
Zamračila som sa, pretože som pochopila, že tentoraz sa môj manžel nemieni o nič ani pokúsiť. Ukázalo sa však, že na to má úplne iný dôvod, než som si myslela. Nebola za tým jeho neochota pohádať sa so susedkou.
„Rozprával som sa s pani Marcelou, vieš, s tou, čo má cukráreň vedľa v ulici. A prišla reč aj na našu susedku.“
„Nehovor,“ poznamenala som ironicky.
„Vieš, už týždeň leží v nemocnici...“
„Dostala porážku alebo infarkt?“ opýtala som sa, hoci ma, pravdupovediac, osud tej nepríjemnej baby odvedľa príliš nezaujímal.
„Skôr mala nehodu. Nejaký hlúpy chlapec pred ňu hodil praskacie guľôčky práve vo chvíli, keď venčila svojho psa. Rex sa zľakol a rozbehol sa na cestu, rovno pod auto. Ona ho chcela zachrániť a vbehla tam za ním. Je poriadne doudieraná, má niečo s kolenom a chrbtom. Našťastie nemá nič zlomené, ale aj tak to v jej veku nie je žiadna maličkosť,“ vzdychol si manžel.
„A čo sa stalo Rexovi?,“ opýtal sa náš syn Janko, ktorý práve vošiel do izby.
„Mal veľké šťastie. Jemu sa nič nestalo, iba sa veľmi zľakol a museli ho chytať ktoviekde. Teraz sa oňho stará práve pani Marcela.“
Hneď na druhý deň ma zvedavosť zaviedla do cukrárne, aby som sa o našej susedke dozvedela niečo viac. A vďaka tomu som začala aspoň trochu chápať, prečo je pani Jarina taká, aká je. Niežeby mi zrazu začala byť mimoriadne sympatická, ale dokázala som jej viac porozumieť.
Ukázalo sa, že okrem Rexa nemá nikoho. Zahanbilo ma, ako málo viem o žene, ktorá býva hneď za našou stenou. Nemám vo zvyku vtierať sa ľuďom do súkromia a to isté očakávam aj od nich, ale na druhej strane som mala poznať aspoň základné fakty o svojej susedke. Mala som vedieť, že v dome kedysi žila s manželom a synom, o ktorých prišla pri autobusovom nešťastí. Že sa potom uzavrela do seba a vo svojej samote zatrpkla. A že Rex, ktorého našla priviazaného v lese, sa stal prvým živým tvorom, ktorému po dlhom čase opäť otvorila svoje srdce...
Jednoducho som mala o čom premýšľať a možno aj trochu spytovať svedomie.
V ten večer som sedela na balkóne, oddychovala, pila kávu a kochala sa pohľadom na našu rozkvitnutú záhradku, keď ma prekvapil Janko. Prišiel s baterkou a rýľom v ruke.
„Čo to, prosím ťa, vyvádzaš?“ vybehla som naňho, keď preskočil zábradlie.
Nevšimol si ma, a preto sa zľakol a začal koktať.
„Ja som len chcel... ale potajomky, vieš...,“ pokrčil plecami. „Prichytila si ma pri tom, ako som chcel urobiť dobrý skutok... Myslel som si, že susedke prekopem tú jej záhradku a zasadím jej tam niečo pekné. Ešte síce neviem čo, veľmi sa v tom nevyznám. Napadlo mi však, že tým poteším teba a možno aj ju. Dúfam, že sa neurazí. A ty snáď proti tomu nebudeš nič mať. Čo povieš, mami?“
„Máš pravdu. V sobotu sa do toho pustíme všetci traja. Si dobrý chlapec!“
V sobotu ráno sa manžel vrátil z cukrárne s čerstvými rožkami a novinkami.
„Susedku pustia z nemocnice v pondelok po vizite.“
S Jankom sme sa na seba pozreli.
„To je teda poriadne málo času!“ poškrabal sa syn na hlave.
„Stihneme to!“ ubezpečila som ho a pozrela sa na manžela. „Stihneme to, keď nám trochu pomôžeš,“ povedala som a vysvetlila mu, s akým úžasným plánom prišiel náš mladý.
„Ty jej chceš skrášliť záhradku?“ čudoval sa Jano. „Myslel som si, že ju nemáš rada.“
„Moje sympatie k nej sú teraz vedľajšie. Napokon to ani nerobím tak veľmi pre ňu ako pre seba,“ vyhlásila som a moji chlapi si vymenili chápavé pohľady.
Sama som sa pasovala do úlohy záhradnej architektky, obom som pridelila vhodné náradie a načrtla, čo od nich očakávam.
„Najskôr musíme celú plochu vyčistiť od buriny a náletových kríkov. Niektoré by sme možno mohli nechať,“ uvažovala som. „Nemusíme prekopať celý pozemok. Urobíme niekoľko chodníčkov a sem-tam záhony. Najdôležitejšie je vytrhať tú príšernú burinu...“
„A ako spoznám, čo je burina?“ opýtal sa Janko zvedavo.
Vzdychla som si.
„Ukážem ti to, hoci tam aj tak nič iné nerastie... Na záhony potom vysadíme nejaké priesady z našej záhradky a poprosíme aj susedov. Musia to byť všetko kvety a rastliny, ktoré nepotrebujú veľa starostlivosti, napríklad okrasné trávy,“ predstavila som im svoje plány.
A naozaj vyšli! Keď susedia, ktorí prechádzali okolo nás po ulici, videli, čo robíme, sami ponúkali pomoc a prinášali ďalšie a ďalšie priesady.
Keď som v pondelok ráno polievala novú záhradku našej susedky, sama som sa čudovala, aké krásne miesto sa nám podarilo vytvoriť s takými nízkymi nákladmi. Nemuseli sme minúť ani cent a výsledok bol čarovný. Na záhonoch žiarili pestrofarebné kvety, medzi nimi sa vinuli upravené chodníčky, po stranách rástli pôsobivé okrasné trávy a vzadu zostalo niekoľko menších kríkov. Okolo mňa už bzučali včely a poletovali motýle, ktoré prilákala vôňa všetkých rastlín.
Zrazu som za chrbtom začula nepríjemný hlas.
„Čo to tu robíte?“
Otočila som sa. Na balkóne stála susedka opretá o francúzske barle. Vedľa nej bola pani Marcela, ktorá držala v náručí Rexa.
„Myslela som si, že vás poteší, keď to tu trochu upravíme,“ povedala som pokojne a neprestávala som polievať kvety.
Po chvíli, keď bola krhla prázdna, som skonštatovala:
„A je to hotové! Čo na to hovoríte?“
Skôr než susedka stihla čokoľvek povedať, Rex sa pani Marcele vyšmykol z náručia a skočil do záhradky. Napadlo mi, že ma chce uhryznúť, ale namiesto toho začal radostne štekať, pobehovať vo vysokej tráve a všetko ovoniavať.
„V každom prípade sa tu Rexovi páči,“ skonštatovala pani Jarina opatrne.
Či to bolo poďakovanie, ťažko povedať. Pokrčila som plecami. Čo som vlastne mohla očakávať od niekoho, s kým som dlhé roky nemala práve najpriateľskejšie vzťahy?
Potom som však začula:
„Ale ak ste s tým už skončili, možno by ste si s nami dali kávu a nejaký zákusok?“
Prikývla som.
„Kávu a tortu nikdy neodmietnem. Zájdem iba po stolík a kreslá. Môžeme si predsa posedieť tu na záhradke, čo poviete?“
Vtedy to bolo prvýkrát, ale zďaleka nie naposledy.
A ja som veľmi rada, že medzi nami napokon zavládli skutočne dobré susedské vzťahy. Je to neopísateľná úľava!
