V osemnástich som po dlhších gynekologických problémoch prišla o jeden vaječník. Lekári mi nevedeli s istotou povedať, či budem môcť mať deti, lenže v tom čase ma to ani trochu netrápilo. Bola som mladá, celý svet mi ležal pri nohách, o deťoch som vôbec neuvažovala. Vystriedala som niekoľko partnerov, ale vydávať som sa nechcela. Už len predstava, že by som musela rodine denne variť, ma znechucovala.
Vďaka Pavlovi som sa začala meniť
Potom som však spoznala Pavla... Nebol to síce nijaký Alain Delon, spoznala som s ním však niečo, čo som predtým neokúsila – skutočnú lásku. Zrazu sa všetko zmenilo a zo mňa bol úplne iný človek. Keď som sa k nemu nasťahovala a začali sme spolu žiť, všetky svoje predchádzajúce zásady som začala dobrovoľne porušovať a opúšťať. Keď Pavol povedal, že jeho mamička varila výborný domáci guláš, tak ja, ktorá som vždy tvrdila, že ma nijaký chlap k sporáku nedostane, som si išla kúpiť kuchársku knihu a s pomocou svojej mamy na telefóne som mu ten guláš uvarila. Jednoducho som sa vďaka Pavlovi začala meniť.
Čo ak sú tí, čo majú deti, naozaj šťastnejší?
Najväčšia zmena zrejme prišla, keď som sa bola predstaviť jeho rodičom. Práve sa tam riešila adopcia dieťaťa a ja som s údivom počúvala príbeh Pavlovej sestry Terezky, ktorá nemohla mať deti, veľmi po nich túžila a rozhodla sa pre adopciu. Jej túžba po dieťati ma celkom zasiahla. V tom čase som už mala tridsaťpäť a práve to ma donútilo premýšľať o svojej budúcnosti. Keď som sa zverila Pavlovi, bol myšlienkou na dieťa nadšený. A ja som prvý raz v živote začala ľutovať, že pre svoj jediný vaječníku možno deti nebudem môcť mať. Zrazu som mala pocit, že ľudia, ktorí majú deti, sú šťastnejší a bohatší ako tí bez nich. To ma prinútilo zájsť za gynekológom.
Nádej mi zostala, lenže aj strach
Po vyšetrení povedal, že nádej samozrejme je, treba to skúsiť, nič sa však nedá zaručiť. Lenže potom som za predsa len začala báť, že s dieťaťom už nebude nijaké lyžovanie s partiou, nijaké more, že zo mňa bude tučná upachtená mamina, ktorá bude len variť a poskakovať okolo domácnosti. Pavol sa mojim starostiam len smial. V dnešnej dobe to predsa nie je nijaký problém, navyše nie som sama, že je tu ešte on. A tak som začala nazerať do kočíkov, a keď sa mojej kamarátke narodilo dievčatko, nesmierne som jej závidela. Nakoniec sa však aj na mňa usmiala šťastena a jedného dňa som zistila, že som tehotná. Tá hrdosť a pýcha, ktorú som prežívala, bola neopísateľná. Tehotenstvo som si užívala, poctivo plnila všetky pokyny gynekológa, len aby som dieťa napriek svojmu vyššiemu veku donosila v poriadku.
Ani hory a more som si nemusela odpustiť
Keď som sa po vyšetrení ultrazvukom dozvedela, že to bude dievčatko, moja radosť a šťastie nemali konca. Na pôrod som sa poctivo pripravovala. No a potom ho so mnou prežíval nielen Pavol, ale na diaľku aj rodičia z oboch strán, všetci známi a kamarátky. To predsa nemohlo dopadnúť inak ako dobre. A aj to dobre dopadlo. Zvládla som to bez problémov. Naša Alenka sa mala hneď po narodení k svetu, bola jednoducho úžasná a pôvabná. Pavol sa postaral o nové bývanie, kúpil domček v satelitnej štvrti, a potom prišla aj oneskorená svadba. Som síce už stará mamička, svoje deti vodia do škôlky o desať rokov mladšie ženy ako ja, ale mindrák z toho nemám. Som šťastná, že som to všetko aj so svojím handicapom zvládla, na dcéru som pyšná a radujem sa z každého jej úspechu. A ani hory a more som si nemusela odpustiť, pretože tam chodievame všetci traja. Keby mi niekto pred dvadsiatimi rokmi predpovedal, aká ma čaká budúcnosť, asi by som sa mu bola vysmiala a neverila mu. Lenže ono sa to naozaj stalo. A potom, že sa zázraky nedejú.
Dáša, 46 rokov